Maľba ako nástroj meditácie / Emília Jakubisová

štvrtok 4. apríla o 17.00 h / Foyer KC Bojnice

Srdečne Vás pozývam na vernisáž výstavy diel Emílie Mimi Jakubisovej vo foyeri KC Bojnice.
Samotná výstava potrvá do 29.4.2024.
Výstava bude sprístupnená počas podujatí a otváracích hodín KC na požiadanie.
Všetci ste vítaní!

Emília Mimi Jakubisová – scénografka, grafička, maliarka a sochárka, kostýmová dizajnérka, bábkarka
a príležitostne aj režisérka, ako aj autorka intímnej poézie.

Po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor grafiky u prof.akad.mal. Gabriela Štrbu, s dvojročným posunom pokračuje ďalej na vysokej škole v Prahe na Akadémii muzických umení, divadelnej fakulte – odbor scénografie u prof. Doc. Václava Kábrta a Doc. Oldřicha Smutného.

Svoje odborné umelecké štúdium končí v r.1977 a vracia sa späť na Slovensko. Svoje prvé angažmá nastupuje v Bábkovom divadle v Nitre ako scénická dizajnérka. Okrem množstva scénických návrhov
na scény, kostýmy a bábky pre divadlá doma i v zahraničí sa natrvalo usadzuje v Prievidzi a maľuje.

Postupne, okrem komornej tvorby sa venuje aj monumentálnej tvorbe – plastike a maľbe v architektúre. Jej diela sú osadené v spoločenských zariadeniach, napr. foyer Domu kultúry v Prievidzi, Obecnom úrade
v Koši a Lehote pod Vtáčnikom, Kúpeľoch Bojnice – kaplnke a pod.

Ťažiskom jej tvorby sa postupom času stáva komorná maľba. Aj keď opúšťa divadlo, prenáša tému ľudskej drámy do svojich obrazov. Sú to večné témy nenaplnenej lásky, osamelosti, smútku, osudovosti,
súcitu a tichej radosti. V jej obrazoch dominuje figura a portrét ako základný nosný znak deja i významu, ktorý modeluje pomocou čiar, žíl, vnútorných vlásočníc, až po najjemnejšie tkanivo ľudskej duše,
ktoré je základnou výstavbou ľudskej drámy. Námety čerpá z divadelných i literárnych textov, napr. Slovenských balád, antických mýtov, severských ság, legiend a pod. Vo svojej tvorbe sa pokúša vytvoriť
z emócie znak, z gesta symbol, z farby významuplný signál a z udalosti osud. Vo svojich obrazoch usiluje
o vnútorné zaujatie, myšlienkovú hĺbku, suverenitu a jedinečnosť výrazu. Vo svojej tvorbe hľadá pocit existencie, existencionality a segestívnosť ľudskej drámy (Daidalos a Ikaros, Slovenské balady, Uzdravovanie chorých …) V jej kresbe možno vycítiť sensibilitu krivky, v maľbe zemitosť farieb,
kde materiálna realita je postupne prekrývaná duchovnom – transparentými bielymi plochami – takzvané štrukturálne vrstvenie pocitov. Do svojich obrazov zakomponováva písmo ako znak, významuplný symbol, vpisuje svoje básne a myšlienky.

Autorka sa v posledných svojich dielach pokúša znovu sprítomniť pradávne mýty, symboly a totemy,
ako inšpirácia z ciest po Škandinávii (Švédsko, Dánsko) a prostredníctvom nich sa snaží pochopiť kontinuitu ľudského bytia, osudu a kultúrnej previazanosti, súvislosti medzi minulým a prítomným.