„Šťastie na teba nespadne doma na gauči pri kukaní telky.“ Hovorí hypeman Osťo.

Bezprostrednému prievidzskému rodákovi Marcelovi Osztasovi nikto nepovie inak ako Osťo. Počuť ho môžete na Európe 2, kde moderuje vlastnú reláciu. Hypuje na pódiách pred vystúpeniami Kaliho, Separa, Majka Spirita... Ako veľký kulinár a gurmán spolu s dvomi kamarátmi prevádzkuje v Bratislave reštauráciu. Je dokonalým príkladom toho, že svet patrí šikovným a ako hovoril už Charles Bukowski tým, ktorí sa z neho neposerú. Aj bez maturity robí to, čo ho baví – hypuje, cestuje a užíva si život možno viac ako šprt s dvomi diplomami. KECY K VECI videli Osťa už párkrát priamo v akcii – z fanúšikov dostane neskutočnú energiu, emócie vybičuje na maximum a hoc na pódium vytiahne plachého introverta, prebudí v ňom riadnu šelmu! Ak si stále lámete hlavu – čo vlastne to hypovanie je, vysvetlenie nájdete hneď v prvej odpovedi.

Čo robí taký hypeman?

V rapovom svete je hypeman ten, ktorý sekunduje a dopĺňa interpreta počas koncertu. V mojom ponímaní hypeman udržuje atmosféru medzi koncertmi, udržuje dav v energii a pripravuje fanúšikov na vystúpenie. Hypovanie som videl v Amerike a strašne ma fascinovalo. Uvedomil som si, že toto na Slovensku chýba. Začal som o tom hovoriť promotérom a účinkujúcim hlavne z hip-hopovej komunity. Vysvetľoval som im, že je super mať človeka, ktorý pripraví podnebíčko a spevák nemusí prvé dve pesničky zháňať ľudí – poďte sem, už hrám. Naopak, má od začiatku pripravený dav a môže naplno koncertovať od prvej minúty. 

Ako promotéri reagovali?  

Bolo to ťažké. Na pódia som sa dostal cez projekt Hip Hop Reality. Spovedám v ňom raperov a ľudí z hip-hopovej komunity, ktorá mi bola vždy blízka, pretože som tancoval v tanečnej skupine Breakfans. Ocitol som sa na pódiu, začal ľudí burcovať a ukazovať, že je super, keď na akcii nie sú suché medzery, počas ktorých fanúšikovia nevedia, čo majú robiť. Naopak, zábava môže pretrvávať aj pomedzi pauzy. Kým organizátori pochopili, že je fajn mať na koncerte človeka, ktorý udrží náladu, trvalo to tri, štyri roky. 

Stalo sa, že si dav hypoval, ale ľudia sa nechytali? 

Poviem ti pravdu, to sa ešte nestalo. Muselo by byť fakt ťažšie alebo možno staršie publikum. Mám páky, ktoré fungujú vždy a všade. Paradoxne ide o ľahké vzorce, ktoré ľudí dostanú do stavu interakcie. 

Napríklad?

Vecné ceny, CD-čka a tričká zadarmo vždy rozhýbu dav.  

Je na Slovensku viac hypemanov?

Bohužiaľ nie.

Bohužiaľ?

(smiech) Či skôr chvalabohu? Nepoznám nikoho, kto by mal podobnú pozíciu ako ja. Niekto možno hypuje, ale nevenuje sa tomu prioritne. Pre mňa je to moja práca, riadne som sa do nej zahryzol. Mnohí ma oslovujú moderátor. No nepovažujem sa zaňho. Hovorím si „špinavý moderátor“. Som chlapec z ulice, tuná zo Zapotôčiek. Som neformálny, autentický a na nič sa nehrám. 

Dá sa z hypovania slušne vyžiť?

Teraz už áno, na začiatku určite nie. 

Hypoval si vo svojich začiatkoch aj zadarmo?

Jasné. Za cestu, za rezeň, za večeru – klasický vzorec. Potom dostaneš 50 euro a ide to vyššie a vyššie. V určitom bode si uvedomíš svoju hodnotu a vypýtaš si viac, potom postupne zvyšuješ. 

Je toto kľúč k úspechu? Na začiatku nemať veľké oči, nepýtať si hneď vysoké honoráre, ale pomaličky na sebe pracovať? 

Kľúč na šťastný život je úplne jednoduchý. Niekto ten vzorec chytí, využije ho a začne na sebe naplno makať. Šťastie na teba nespadne doma na gauči pri kukaní telky. Keď sa človek na niečo naozaj sústredí, nesedí na štyroch stoličkách, ale len na jednej, vie, že toto chce robiť, jednoducho to príde. Urobil som hop alebo trop, pustil som robotu, začínal na 50-tich eurách, prežil som stoku, ulicu. Časom sa to pretavilo do mojej profesie a Bohu vďaka za to. 

Ako si načrtol, robíš reláciu Sunday Session, v ktorej spovedáš ľudí z hip-hopovej komunity. Vysielaš na Európe 2, začínal si však na Youtube. Tam ti ľudia v začiatkoch písali fakt škaredé veci, aby si sa obesil a podobne. Z 1000 komentárov bolo aj 950 negatívnych. Nemal si chuť sa na to vykašľať? 

No jasné, že mal. Ale presne to je moment, keď musíš ešte viac zabrať. Na každého hejty vplývajú inak. Niekto sa zrúti, niekto bojuje ešte väčšou negáciou, niekto sa na to vykašle. Samozrejme, všetky tieto alternatívy mi prešli hlavou – pýtal som sa, čo mám teraz robiť? Ale v jednom momente som si povedal: kokos, musíš zabrať ešte viac! Zobral som to ako motiváciu. Chcel som, aby tí ľudia raz napísali, že moja práca je super. A presne to sa teraz deje, 899 komentov je pozitívnych a jeden negatívny. Toto je správny smer, obrátiť svojich hejterov na fanúšikov. 

Niekto iný mal možno na začiatku lepšiu východiskovú pozíciu ako ty a aj tak to vzdal.

Tiež mám vo svojom živote problém doťahovať isté veci do konca. Ale toto bola jedna z tých, ktoré som dotiahol a stále doťahujem. Fakt sa chcem zlepšovať a zdokonaľovať a robím pre to všetko. Základ úspechu je makať, makať, vzdelávať sa, inšpirovať sa. Nezávidieť, keď sa niekomu darí viac, naopak zobrať si z neho to pozitívne a pretaviť to na svoj úspech. 

Pri svojej práci si na očiach, vystupuješ pred ľuďmi. Máš v sebe exhibicionizmus, bol si vždy šoumen? 

Úplne si pamätám na moju slovenčinárku, ako mi na základnej škole povedala: teba ak nebude živiť tvoja huba, tak neviem, čo s tebou bude. Vždy som bol stredobodom pozornosti, niekedy to bolo samozrejme na škodu. Viem, že občas prepálim, ale aj v lekárskych papieroch mám, že som hyperaktívny. Nesie sa to so mnou od malička, nemôžem za to. (úsmev)

Ako hypeman pôsobíš na celom Slovensku. Tvoja manželka tancuje a vystupuje s Darou Rolins, takže je tiež často na cestách. Máte na seba čas? 

Žijeme spolu deväť rokov a za ten čas by som vedel na rukách a nohách zrátať, koľko sme mali spoločných víkendov. Víkendy jednoducho neexistujú. Taká je práca v zábavnom priemysle, ľudia sa idú baviť, keď majú voľno. Takto potiahneme štyri mesiace a potom na mesiac spolu niekde zmizneme, cestujeme a užívame si. Možno preto nám to funguje deväť rokov, lebo nie sme na seba nalepení každý deň. Máme podobný job a chápeme sa. Ona bola v tejto brandži skorej ako ja, tancuje s Darou desať rokov. Zo začiatku som tomu nerozumel, bol som silno žiarlivý a hovoril, že v šoubiznise sú samí debili. Potom som do tohto sveta vstúpil a pochopil všetko, čo je jeho súčasťou. 

Hip-hopová komunita môže na niekoho zvonku pôsobiť ako jedna veľká párty, drahé autá, zlaté šperky, značkové oblečenie... Aká je skutočnosť? 

Každé pozlátko má svoje vnútro. Nemyslím si, že všetci raperi sa prezentujú len tým, že majú zlato a drahé autá. I keď všetkých do jedného chápem, či už Rytmusa, Majka Spirita alebo Kaliho. Sú to chalani zo sídliska, ktorí fakt uplietli z hovna obrovský bič. Asi ide o pocit šťastia – teraz si môžu dovoliť niečo, o čom kedysi len snívali. Sú krásnym príkladom pre mladých ľudí, ktorí si v nich môžu nájsť inšpiráciu – keď na sebe makám a pracujem, môžem byť dobrý raper, právnik, maliar, majiteľ firmy... Taktiež sú super perfektnými rodičmi. Nevidím len retiazky na krku, vidím oveľa viac – obrovskú drinu a odopieranie si. 

Má tento život aj nevýhody?

Veľa cestujú, všade očakávajú, že budú úžasní... Zažil som vystúpenia, keď raperi mali teploty, ledva stáli na nohách a keď vyšli na pódium, spravili neskutočnú show, odohrali tri koncerty za víkend. Niekto iný by možno ležal polomŕtvy v posteli. Nevýhoda je aj v tom, že niektorí promotéri a organizátori si myslia, že ich v daný moment vlastnia.

V akom zmysle? 

Myslia si, že keď si zaplatia koncert, človeka môžu celý večer dirigovať. Komandujú – tu si teraz sadni, príde mi manželka a šesť detí, zabávaj ich; teraz príde primátor, ideš sa s ním fotiť... Samozrejme, raperi sa radi odfotia a prehodia s fanúšikmi reč, ale niekedy z nich robia organizátori opičky. 

Povedz nám svoj najbizarnejší zážitok. 

To nemôžem povedať.

Na diktafón či celkovo nemôžeš povedať? 

Bez ohľadu na diktafón, to je backstage life a tam má aj zostať. Ale asi jedna z najbizarnejších situácií bola, keď po akcii prišiel za nami majiteľ klubu, položil na stôl pištoľ a opýtal sa, či chceme náš honorár. 

A chcel si ho? 

Nie. Potom povedal, že haha, robím si srandu, ale bolo to dosť nechutné. 

To asi nebolo v Prievidzi.

Isto nie. V Prievidzi sú super majitelia klubov. 

Ako si spomínal, tancoval si v našej domácej tanečnej skupine Breakfans. Prečo si s tancom skončil? 

Práve dnes máme po strašne dlhých rokoch celá skupina stretávku na Remate. Nebol som dobrý tanečník, moc mi to nešlo. Dostať dvojmetrové telo do vzduchu nie je sranda. Jedného dňa som sa pozrel do zrkadla a povedal si: tuto nedávaj svoju energiu, vyser sa na to a rob niečo iné. Veľa ľudí k sebe nie je úprimných, robia niečo aj 20 rokov a vôbec im to nejde. V tomto čase ma zakladateľ Breakfans Fonky oslovil na moderovanie BBOYS SESSION v bojnickom kulturáku, to bola moja prvá moderovačka. Fonky vo mne niečo nakopol. Zistil som, že stáť na pódiu s mikrofónom, ma fakt baví. Začal som do toho dávať energiu, moderoval som tanečné bitky, ešte dva roky som aj tancoval a bol crew moderátor v Breakfans.

Prečo si vlastne odišiel z Prievidze? 

Chcel som zmeniť životný vzorec a stereotyp, ktorý som zažíval. Robil som čašníka v Hypernove v kaviarni. V roku 2008 sme boli s Breakfans v Slovensko má talent a zrazu sme mali rok dopredu vybookované vystúpenia. Zobudil som sa v nedeľu a za víkend som zarobil 10 000 korún, čo bol vtedy pre mňa šialený peniaz. Dal som výpoveď a odišiel do Bratislavy, kde som prvé roky takisto robil čašníka, barmana. No už vtedy som vedel, že sa určite dá živiť tým, čo ma baví a postupne to naozaj prišlo. 

Videla som rozhovor, v ktorom radíš ľuďom hodinu denne venovať len sebe a svojmu rozvoju popri normálnej robote. Robil si to v začiatkoch popri práci barmana aj ty?

Teraz je rýchla doba internetu. Bezpochyby sa zo dňa na deň môžeš stať hviezdou, mám veľa kamarátov, ktorí to dokázali. Otázka je, či si pozíciu udržia a budú tu aj o desať rokov. Skôr si myslím, že treba mať normálnu robotu, aby si sa uživil, popritom odložiť peniaze, časť z nich investovať do hobby, pomaly na sebe pracovať a sekať svoju sošku, až kým nepríde výsledok. Jedného dňa sa zobudíš a budeš robiť svoj vysnívaný job. Aj ja som chodil do roboty, ktorá ma nebavila, mal som sprostého šéfa, meškala výplata a trčal som tam 14 hodín denne. O to viac si vážim dnešok. I keď nič netrvá večne a keď toto celé padne, som pripravený vrátiť sa do bežnej práce, ale dovtedy budem robiť všetko preto, aby som sa v tomto svete udržal čo najdlhšie.

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.