„Smrť by nemala byť strašiakom, ale sprievodcom.“ Vraví nemocničný kňaz páter Gerhard.

Hneď na úvod: nemajte predsudky. Nejdeme vás týmto rozhovorom obracať na vieru. Páter Gerhard Glazer-Opitz ľudí nerozlišuje na veriacich a neveriacich. Nikoho nepresviedča o svojej pravde a nevnucuje mu svoje názory. Práve naopak, pokojným a priateľským hlasom hovorí rovnako s každým človekom o rôznych témach bez ohľadu na vierovyznanie. Pochádza z bratislavských Rusoviec, no s prestávkou už takmer 13 rokov žije v našom regióne. Spravuje farnosť v Kanianke a pôsobí ako nemocničný kňaz v bojnickej nemocnici. Venuje sa ťažko chorým, nevládnym a zomierajúcim pacientom. Taktiež navštevuje novorodenecké oddelenie, kde požehnáva bábätká. My sme sa pýtali na vážnejšie veci. Hovorili sme o smrti, ľútosti, ale aj charizme a nádeji. Mimochodom, Gerhard Glazer-Opitz je jeho pravé meno.

Pôsobíte ako kňaz vo farnosti v Kanianke, rozhovor však bude zameraný na vašu činnosť nemocničného kňaza. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto oblasť? 

Duchovná služba chorým ma oslovila v poslednom ročníku v seminári, keď som si uvedomoval, že sa po štyroch rokoch štúdia blížim do praxe. Stále som uvažoval, že niečo mi ešte k typickému kňazstvu vo farnosti, chýba. Prišlo mi to trošku málo. Chcel som byť pri ľuďoch omnoho bližšie, aj v kritických situáciách, keď im je ťažko. Z toho mi vyšlo, byť niekde pri chorých, nevládnych, ktorí sa ku kňazovi mnohokrát sami nedostanú a v chorobe a starobe sú od spoločnosti neraz odlúčení. I keď nemocnica ma nikdy nepriťahovala, pretože má svoj špecifický vzhľad, pach, úskalia, ale cítim sa tu veľmi dobre. Uvedomil som si, že sem patrím.

Asi je iné, keď príde do kolektívu kňaz, ako keď príde nová sestrička, lekár/ka… Ako vás medzi seba prijal personál? 

Boli prekvapení a zaskočení, vo väčšine prípadov mali aj dosť veľké predsudky. Netušili, čo tu vlastne budem robiť, či budem presviedčať ľudí na vieru, strašiť smrťou a peklom... Nič také sa, samozrejme, nestalo. No stále som cítil, že ma k sebe nepúšťajú, bola medzi nami bariéra. Zhováral som sa o tom s pánom  primárom oddelenia pre dlhodobo chorých, vtedy aj riaditeľom, doktorom Ladislavom Gerlichom. Hovoril mi, že v nemocnici chýba dobrovoľná služba. Keďže som mal opatrovateľský kurz, rozhodol som sa robiť dobrovoľníka a tým bariéry úplne spadli. Boli sme si bližší a personál videl, že nie som človek, ktorý ich špehuje a pohoršuje sa nad nimi. Naopak, som jeden z nich, chcem slúžiť ako oni, akurát „nielen“ fyzickou, ale aj duševnou a duchovnou prácou. Asi po šiestich, siedmich rokoch ma úplne medzi seba prijali. Chvíľu to trvalo. Ale aj dobrá slepačia polievka sa varí viac hodín, nie ako tie slabé odvary, čo dneska jeme. (smiech)

Neboja sa vás pacienti? Nemajú pocit, že keď za nimi príde kňaz, ich stav je už naozaj vážny a smrť je blízko?

Áno, stalo sa to veľakrát. Niekedy pacienti už pohľadom dajú najavo, že nemajú záujem. Inokedy priamo povedia: ďakujem pekne, s farármi nechcem mať nič. Sú aj rôzne úsmevné situácie – raz mi jeden dedko povedal, že jeho kamaráta farár vyspovedal a on potom zomrel. Tak mu hovorím, či si myslí, že keď ho nevyspovedám, nezomrie? (smiech) Niekedy treba trošku zažartovať. Mnoho ľudí nevie, čo odo mňa očakávať a možno sa aj boja. V minulosti kňazov volali naozaj len v kritických situáciách, mnohí to majú takto zafixované dodnes. V Čechách pôsobia kňazi, dokonca laici, ktorí sú vyškolení na sprevádzanie ťažko chorých, nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich ľudí. My ešte trošku za nimi pokrivkávame, ale tiež už máme svoje skúsenosti. Nemáme síce špeciálne štúdia, čo je na jednej strane škoda. No na druhej, čo vás naučí život a prax, to vás nenaučí žiadna škola. Dôležité je, aby si kňaz našiel cestu k personálu, pacientom, aj príbuzným. 

Ako viete, za kým máte prísť? Chodíte len k veriacim? 

Pacientov mi nahlásia či už na odkazovač, mobil alebo mi hodia lístok do schránky. Možnosti sú, realita je však taká, že ľudia sa spoliehajú, že si ich nájdem. No nemocnica je dosť veľká na to, aby som obišiel všetkých ľudí. Snažím sa však prísť ku každému človeku, ktorý ma potrebuje. Nerozlišujem, či je katolík, evanjelik, jehovista, ateista, žid... Práve naopak, na mnohých inoveriacich si veľmi rád spomínam. Nepýtam sa: ste veriaci? Niektorí mi sami povedia: ale ja k vám nepatrím. Odpovedám, že mi to neprekáža a hľadám spoločnú tému na rozhovor. Často pacient sám začne nahlas uvažovať o svojom osude. Všetci, zvlášť v kritickej situácii, niekoho potrebujeme. Niekoho, kto nepríde len z povinnosti so sieťkou pomarančov. 

Dokáže smrť prijať lepšie veriaci alebo neveriaci človek?

V prvom rade sme všetci ľudia. Váš bývalý kolega a môj súčasný Karol Lovaš, novinár, ktorý sa stal kňazom, hovorí, že ani v Čechách ešte nestretol ateistu. Každý v niečo verí. Keď mi niekto povie: ale viete, ja nechodím do kostola. Odpoviem: veď ja som sa na to nepýtal, nepotrebujem to vedieť. Veľakrát môžem byť ďaleko viac osožný človeku, ktorý nechodí do kostola, ale má nádhernú, otvorenú dušu, ako niekomu, kto chodí a je uzavretý. Prioritou pre prijatie smrti nie je, či som veriaci, ale akým som vo svojej najosobnejšej hĺbke. 

Boja sa ľudia smrti? 

Určite sa boja. Všetci sa bojíme toho, čo nepoznáme. Ja mám takisto strach, nie som hrdina. Ale verím, že smrť nebude taká strašná, ako si veľakrát myslíme. Sami si to zhoršujeme, pretože o smrti nechceme rozprávať. Len čo sa tejto téme otvoríme, zistíme, že nie je najväčšia hrozba a strašidlo. Je súčasťou života každého človeka. Verím, že bude prechodom k niečomu pravdivejšiemu a podstatnejšiemu. My veriaci sa na smrť pozeráme ako na most, cez ktorý ešte niekam prídeme. Verím v to, ale nemám nevyvrátiteľný  argument, že to tak skutočne bude. Možno aj ja budem prekvapený a po smrti sa dozviem – hm, sorry, ale žiadny ďalší život neexistuje, mýlil si sa. (smiech)

Prečo je táto téma tabu? 

Príliš sme si zvykli na tento svet. Je nám tu dobre. Všetko sme si vytvorili na stlačenie gombíka a nič viac nepotrebujeme. Keby sme skutočne verili vo večný život, tak minimálne, my kresťania, by sme žili o nejaký ten stupeň kvalitnejšie. Materializmus a vonkajší svet na nás tlačí. Samozrejme, musíme chodiť do práce, zabezpečiť rodinu, platiť inkaso, no veľakrát nás to pohltí. Máme neobmedzené možnosti – cestovanie, dovolenky, adrenalínové zážitky... Potom si myslíme, že toto je podstatné. Práca s chorými ľuďmi ma neustále nabáda nad týmto uvažovať. Stretávam sa aj so závislými ľuďmi, ktorí už absolvovali liečenie a na sebe stále pracujú. Priamo v Kanianke na fare majú pravidelné stretnutia abstinentov. Veľmi veľa sa od týchto ľudí učím. Oni otvárajú pravdivé, reálne témy o živote. My sa bežne bavíme o taľafatkách, ale oni režú do živého. Sú si vedomí, čím prešli, mali vážne zdravotné problémy, napriek tomu sa posunuli ďalej. 

Čo ľudí na smrteľnej posteli najviac trápi? Čo najviac ľutujú? 

Čakal by som, že budú ľutovať viac. (smiech) Veľakrát počujem: veď som nič zlé neurobil, bol som dobrý... Toto mi je divné, fakt sú ľudia takí dobrí? Alebo sú nekritickí? Sú aj takí, ktorí povedia: áno, je mi ľúto, že som sa nevenoval viac rodine, že práca a úspech pre mňa boli dôležitejšie ako moji blízki. Utrpenie nie je Boží trest. Keď nás zasiahne, všetko prehodnocujeme. Zdraví sa pozerajú dopredu, pred seba. Človek, ktorý zostane ležať na posteli, má iný uhol pohľadu, pozerá hore, do prázdneho stropu. Možno je v tom symbolika, pozerá sa k niečomu vyššiemu. Táto radikálna zmena dáva šancu zhodnotiť doterajší život a hodnoty, upriamiť sa na to, čo je podstatné. Nie všetkým sa to podarí. Niektorí ľudia sú schopní byť v záverečných fázach nepríjemní a zatrpknutí, ale ide skôr o výnimky.

Vedeli by ste dať radu, ako žiť tak, aby nás na sklonku života nič nemrzelo? 

Hm, za chvíľu mám 50 rokov, už by som mohol veru aj rady dávať, ale nie som ten typ. Ale skúsim – žite prítomný okamih a prítomný deň. Ako sa spieva v tej starej pesničke – žiť tak, ako poslednýkrát. My to berieme, že žijeme len raz. Práve preto by sme mali vedieť milovať, odpúšťať, prijímať druhého takého, aký je, neprerábať ho. Keď prerábať, tak samých seba, do toho sa nám až tak nechce. Radšej by sme menili všetkých naokolo. Niektorých chýb sa asi nikdy nezbavíme, nech robíme čokoľvek. Dôležité je prijať seba samého aj s chybami a potom ľahšie prijmeme aj druhých. 

Vaša práca je psychicky náročná, ako sa ventilujete? 

Som veľmi rád, keď môžem s niekým zdieľať, čo som počas dňa prežil. Určite, že nestačí si len pohovoriť, telo i duša potrebujú aj oddych. Keď ich nepočúvnem, tak mi to dajú pocítiť a som odpálený. Príroda, športová chôdza, cvičenie, otužovanie mi veľmi pomáhajú. Veľkou pomocou mi je modlitba. Nie v poslednom rade, ale ani nie hneď na prvom mieste. Pretože človek, keď sa ide modliť, potrebuje byť v pohode. Nemôže byť rozhodený, ale skoncentrovaný a schopný sa sústrediť.

Keď potrebujete myšlienky s niekým zdieľať, nechýba vám manželka, deti, rodina? 

Neraz chýba. Ale keď sa pozerám späť na 26 rokov kňazstva, vždy mi boli do života poslaní ľudia, ktorí mi boli ako rodina a som za to nesmierne vďačný. Nemám svoju pokrvnú rodinu, ale mám takúto náhradu. Stále som v kontakte aj s ľuďmi spred viacerých rokov. Aj keď sa dlhšie nevidíme, zavoláme si, stretneme sa a pokračujeme v dialógu, akoby sme sa nevideli len jeden deň.

V  jednom rozhovore ste povedali, že pre prácu nemocničného kňaza je veľmi dôležitá charizma. Môžete to bližšie vysvetliť? 

Charizma je dar pre druhých, len čiastočne pre človeka samého, lebo sám si s ňou neviem pomôcť. Veľakrát môžem potešiť, povzbudiť iných, prídem domov a je mi do plaču a ozaj ťažko. Charizmu neobjaví človek na sebe sám. Práve tí druhí o nej hovoria. Preto sa potrebujeme navzájom. Keď niekto povie: toto a toto som dokázal vďaka pátrovi, neberiem to tak. V živote by som asi nedokázal byť čisto psychológom, len s vlastnými vedomosťami a schopnosťami hovoriť s človekom. Za veľa vďačím svojmu povolaniu kňaza. Často prosím v modlitbe: Pane Bože, ty si ma sem poslal, tak mi dávaj vhodné slová, ktoré mám povedať, aby som vedel človeka pochopiť, vypočuť a pomôcť mu. Určite nie vždy sa to podarí, ale za tie roky som dostal mnoho silných odpovedí na moju službu medzi chorými. 

Aha, myslela som, že máte na mysli aj svoj zovňajšok, pretože ste sympatický muž.

Pojem charizma v našom ponímaní je iný, ako v ponímaní bežného sveta. Máme na mysli skôr krásu duše a mysle, než len pekný vzhľad. Prvý dojem je aj v nemocnici dôležitý. Nechcem ľudí vystrašiť tmavým oblečením, preto chodím v bielom. Neraz sa im však aj uľaví, keď zistia, že nie som zdravotník, ale kňaz. Nemocnica je špecifické prostredie, pacienti sú veľmi citliví na mnohé veci, ktoré človek bežne vo svete nevníma. 

A nehovoria vám niekedy pacientky, že je vás škoda za farára? 

Samozrejme, že aj o tom je niekedy reč. Zvyknem hovoriť, že aj cirkev má svoju reklamu. (smiech) Včera som bol pri jednej babičke, ktorá bola vo vážnom stave. Pozrela sa na mňa a povedala: aké máš pekné zuby, ako si pekne učesaný. (smiech) Jeden by neveril, čo tým ženám ide hlavou. Istá pani hovorí: aká škoda, že sa nemôžete ženiť. Spýtal som sa jej, či je taká šťastná v manželstve, že mi ho tak odporúča? Mávla rukou a dodala: nuž máte asi pravdu.

S jedným zo svojich bývalých pacientov, pánom Mariánom. Počas náročnej transplantácie srdca mu páter pomohol prekonať strach, či už z operácie alebo z možnosti, že nemusí vyjsť.

Už sme sa toho čiastočne dotkli, ale spýtam sa, uvažujete niekedy nad vlastnou smrťou? 

Určite áno, aj nad vlastnou chorobou, starobou. Niekedy ma to dá dosť dole. Pomyslím si: ty tu chodíš a povzbudzuješ druhých, ale čo bude s tebou? Ale snažím sa nenechať sa tým pohltiť a obrať sa o akúkoľvek chuť žiť, slúžiť a tešiť sa. Smrť by nemala byť pre nás strašiakom, ale sprievodcom. Vďaka nej môžeme oveľa lepšie porozumieť samotnému životu.  

Povedali ste, že druhých povzbudzujete. Ako sa však dá povzbudiť človek v aktívnom veku, ktorému diagnostikovali zákernú chorobu? 

Pojem povzbudenie v bežnom svete vnímame inak. U mňa je to skôr v zmysle, že som pri človeku, počúvam ho, ani nemusím nič hovoriť. On vidí, že mám o neho záujem a nesedím pri ňom z povinnosti. Nehovorím frázy: ty to dáš, neboj sa, to prejde, vymysleli novú liečbu... I keď mnohým diagnózam dnes už medicína vie pomôcť. Nie je dobré, ak si myslíme a tvárime sa, že umierajúci ľudia nevedia, čo sa s nimi deje. Sú si dobre vedomí, že zomierajú a je chyba presviedčať ich o opaku. Veľakrát pacienti chránia blízkych a nepomenujú svoj stav. Nepovedia, že smrť sa blíži. Keď sa však tejto téme otvoria, dostávame sa na inú úroveň rozhovoru. Ak dokážeme o smrti otvorene rozprávať, môžeme z tejto kritickej situácie mnoho pozitívneho vyťažiť. Ocenia, ak im budeme na dosah ruky.

Skúste nám tú úroveň popísať.

Vo všeobecnosti sa vyhýbame témam, ktoré sú naozaj podstatné, pravdivé a skutočné. Máme masky a radi sa tvárime, že si nie sme rovní. Kto si ty? Ja som inžinier, ty robotník. Ale kto si ty ako človek? O tom sa dá rozprávať, pretože rovnako ochorie robotník aj generálny manažér. Možno starostlivosť budú mať trošičku odlišnú. Ale v týchto situáciách sa dá otvoriť a človek ukazuje, aký v skutočnosti je a na čom mu záleží. Nehovorím, že manažér je horší človek ako robotník a naopak. Alebo veriaci automaticky lepší ako neveriaci. Ľudia mi hovoria, koľko sa modlili, akí boli dobrí katolíci... To sme ešte stále na povrchu veci. Podstatné je, kto sú oni ako skutoční ľudia. Ako vnímajú seba, ako sa v živote správali. Či dokážu povedať: áno, v tomto som zlyhal. Ale dokázať to povedať opravdivo, úprimne, nielen formálne. Málokedy sa podarí, aby sa človek dostal na takúto úroveň, ale už som to párkrát zažil. 

Čo vtedy nastáva? 

Úžasne to oslobodzuje. Otvára nové rozmery v zmysle, že nie je všetko len to, čo tu vidíme a môžeme nahmatať. Dôležité je dostať sa do hĺbky srdca a zistiť, po čom naša duša piští. Každý človek chce byť milovaný, milovať a byť naplnený láskou. Ale často to podstatné prekrývame vonkajšou fasádou alebo niečím, čo momentálne letí. Myslím, že je to na škodu nám, ako duši, ktorá čaká na to skutočné, a my jej podhadzujeme umelé náhrady. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.