Režisér Peter Serge Butko: „Mladým ľuďom treba dať šancu.“

Režisér Peter Serge Butko, rodák z Bojníc, aktuálne pracuje na divadelno-audiovizuálnej hororovo-romantickej show Spiritus Mortis. V dňoch 25. – 28. apríla a 4. – 8. mája 2024 ju uvedie v Slovenskom národnom múzeu – Múzeu Bojnice v rámci podujatia Strašidelný zámok. Zámok tento rok na svojom webe spustil novinku – online predaj vstupeniek na podujatia. Dlhým radom teda odzvonilo. V rozhovore sme, okrem aktuálneho zámockého projektu, hovorili o jeho začiatkoch, práci s talentovanou rómskou mládežou, aj amatérskymi umelcami. Prezradil, prečo ho kazachstanská štátna televízia označila za európskeho agenta a či je pravda, že režiséri sú ukričaní nerváci.

Divadelný, televízny, filmový režisér, absolvent prestížnej Janáčkovej akadémie, producent, kreatívec, herec, cestovateľ, držiteľ mnohých umeleckých ocenení... Toto o vás hovorí Google. Ako by ste sa predstavili našim čitateľom vlastnými slovami, kto je Peter Serge Butko?

Ak to mám zhrnúť do jedného slova, som tvorca. Pracujem na projektoch, ktoré sám vymýšľam, vyvíjam ich od začiatku do konca, najčastejšie vo vlastnej produkcii v nezávislom sektore.

Ako ste sa dostali k umeniu? Skúste sa v myšlienkach vrátiť do Prievidze, do svojho detstva, mladosti, keď ste v sebe objavili talent. Ako ste ho rozvíjali, mali ste na to vôbec podmienky? 

Bol tvrdý komunizmus, podmienky neboli absolútne na nič. Bol som samotársky typ, vytváral som si vlastný svet. Okolie bojnického zámku bol priestor, kam som chodil čítať knihy, poéziu. Ľahol som si do trávy pod strom, čítal som a premietal si sny o svojom živote. Utekal som do sveta vlastných ilúzií. To neustále vytváralo podhubie k tomu, aby som sa mentálne nastavil na tvorbu a umenie. Vtedy mi veľmi imponoval príbeh posledného hradného pána Pálffyho. Bol veľký svetobežník a cestoval po svete, čo bol v tom čase aj môj sen.

Ako si spomínate na prievidzské Divadlo Shanti? Ste jedným zo zakladajúcich členov. 

S malou skupinkou ľudí – mimochodom sú to tí ľudia, s ktorými robím aj aktuálne na zámku – sme s Ivanom Remiášom robili pouličné divadlo. Na baníckych trhoch si nás všimla pani Viera Marsinová a presvedčila pani Vieru Boronkayovú z domu kultúry, že by sme mali dostať priestor. Tak sme založili Divadlo Shanti, ktoré postupne na seba nabaľovalo ďalších mladých ľudí. Vybudovali sme nielen divadlo, ale aj komunitu, vďaka ktorej sa prievidzskí puberťáci dostávali k hudbe, literatúre a k umeniu, ku ktorému by inak nemali prístup.

Divadlo Shanti funguje dodnes, má viac ako 30 rokov. De facto z voľnočasového projektu sa stalo etablovaným a rešpektovaným divadelným súborom.  

Už v tej dobe sa voľnočasový projekt premenil na to najdôležitejšie v našich životoch. Divadlo bolo miestom stretávania sa, objavovania nových rozmerov, kvalitného trávenia času. Všetko ostatné ako rodina, či škola sa stalo druhou koľajnicou. Som veľmi rád, že divadlo dodnes funguje a že ho Viera Boronkayová udržala.

Z Prievidze vaše kroky viedli na Divadelnú fakultu Janáčkovej akadémie múzickým umení v Brne. Bola vysoká škola miestom, kde sa vám naplno otvorili dvere do sveta umenia? 

Jednoznačne. So Shanti sme chodili na súťaže a festivaly, v porotách sedeli profesionáli. Jedným z nich bol i slávny režisér a zakladateľ divadla Husa na provázku pán Peter Scherhaufer. Nasmeroval ma, aby som sa prihlásil na Janáčkovu akadémiu, kde učil. Dokázal otvárať obzory, vyrábať výzvy šité študentom na telo. Je zásadovou osobnosťou mojej kariéry. S kamarátmi sme si nedávno na Scheriho – ako sme ho familiárne nazývali –  zaspomínali. Zhodli sme sa, že keď robíme nejaký projekt, premýšľame, čo by nám povedal. I keď už zomrel, je s nami v hlavách, poznáme jeho argumenty, je pre nás zrkadlom.

Dlhé roky pracujete s menšinami, či už s nadanou rómskou mládežou, zdravotne znevýhodnenými osobami, spolupracovali ste s charitatívnou nadáciou modelky Terezy Maxovej. Prečo sú vám tieto témy blízke?  

Pretože v časti života, keď sme robili spomínané pouličné divadlo, som cítil neskutočnú potrebu podpory, ktorú sme nemali. Bol som trochu v panike, že ak ju nedostaneme, nemôžeme robiť kroky dopredu. Nakoniec sme ju dostali. Keď som bol starší, videl som, ako s podobným problémom bojujú iní, mladší ľudia. Rozhodol som sa pomáhať mladšej generácii. Iba som vracal, čo som sám pred rokmi dostal. Keď vás v mladom veku podporia, nesmierne vás to namotivuje a posunie vpred. S Idou Kelarovou sme robili tábory pre talentovanú rómsku mládež na hrade Svojanov. Dnes je tomu 25 rokov a z tých detí sú dospelí ľudia. Jeden vyštudoval najprestížnejšiu hudobnú školu Berkeley v Kalifornii a koncertuje v Carnegie Hall. Ďalší ukončili konzervatóriá, stali sa z nich spisovatelia, dostali sa do muzikálov... Je radosť vidieť, že to malo zmysel.

V Portugalsku ste realizovali umelecké workshopy, ktoré prepájali rómsku menšinu s majoritnými obyvateľmi. Povedzte nám viac.

Starosta mesta Torres Vedras, ktorý bol Róm, sa cez české veľvyslanectvo v Lisabone dozvedel, čo robím a pozval ma k nim. Pomocou umeleckých intenzívnych workshopov sme spájali miestnu rómsku menšinu s portugalskou väčšinou. Išlo o mix divadelného predstavenia so živou hudbou. Prvý ročník bol tak úspešný, že sme pokračovali ďalšie štyri roky.

Mali tieto dve komunity medzi sebou problémy alebo prečo vás tam pozvali? 

V Portugalsku bola úplne obrátená situácia ako u nás. V tej dobe boli Rómovia bohatší než Portugalci. Zastupovali takú funkciu ako napríklad u nás Vietnamci, boli trhovníci, mali dostatok peňazí aj tovaru. Takmer všetky deti v našich českých projektoch pochádzali zo sociálne problematických vrstiev, v Torres Vedras naopak. Ale napríklad portugalskí Rómovia patrili k cirkvi, ktorá im zakazovala verejne vystupovať pre niekoho iného, ako pre ich boha. Bolo veľmi zložité dohodnúť sa s rodičmi a duchovnými. Vysvetľovať im, že talentované deti by mali pustiť na pódium, nech sa prevedú väčšinovej spoločnosti.

Ste režisérom oceňovanej série na tému menšín pod názvom QUEER, pre ktorú ste natočili 80 televíznych dokumentov. 

Projekt QUEER trval 15 rokov a každý týždeň sme pre Českú televíziu vyrábali nový dokument. Boli sme skupina 15 režisérov a striedali sme sa. Seriál bol o živote queer ľudí, nielen sexuálnych menšín, ale queer v zmysle divný, odchýlený od normálu. Mapovali sme aj kmeňové témy, ako sú punkáči, nezávislí výtvarníci, literárni tvorcovia, hudobníci... Jednoducho všetko, čo sa odkláňalo od mainstreamu. Pôvodne išlo iba o tvorbu z Česka, ale veľmi rýchlo sme začali točiť aj vonku. Keď niekto cestoval do zahraničia, zobral kameru a natáčal na vlastné náklady. Českej televízii sa to zapáčilo a začala do našich ciest investovať.

Viacero častí je zverejnených na vašom webe, ak by si ich čitatelia chceli pozrieť. Natáčali ste v Turecku, Maroku, na Srí Lanke, v Portugalsku, Kazachstane, Libanone, Bielorusku, v Litve, Lotyšsku, Argentíne, Uruguaji, Kolumbii, Mexiku, Brazílii... 

Pokryli sme v podstate celý svet. Ľudia zo zahraničia, ktorí v dokumentoch vystupovali, ich zdieľali a šírili ďalej cez sociálne siete. Vyrábali nám druhú vlnu publika. Ale v Kazachstane nebolo možné dokument zdieľať na sieťach, preto nás poprosili o DVD. Poslali sme im ho, oni si ho vypálili a šírili, až sa dostal do rúk štátnej kazachstanskej televízii. Zaradili ho do hlavného vysielacieho času, ale predtým dali komentár v zmysle: pozrite sa, ako príšerne sa tí európski agenti pozerajú na našu krajinu. Odvysielaním absolútne porušili všetky autorské práva, od Českej televízie nemali žiadne povolenie.

Poďme z Kazachstanu do Srbska. Významným míľnikom vašej kariéry je mesto Báčsky Petrovec v srbskej Vojvodine, kde žije komunita Slovákov. Veľmi dlho ste spolupracovali s miestnym Divadlom VHV. 

Takmer 30 rokov. Keď som tam išiel prvýkrát, moc sa mi nechcelo. Ale keď som odchádzal, pochopil som, že som sa do toho prostredia, aj ľudí zamiloval. Žijú tam neskutočne milí, srdeční, obetaví, vzdelaní a kultúrni ľudia. Báčsky Petrovec mi veľmi prirástol k srdcu. Vracal som sa tam každý rok na prázdniny a vždy sme s miestnym súborom vymysleli nový projekt. Členovia divadla, ich rodinní príslušníci a priatelia sa absolútnou dostredivou silou vždy snažili urobiť všetko preto, aby projekt dopadol dobre. Robili to zadarmo a na takýto prístup som nebol zvyknutý. Ich nadšenie ma k nim pripútalo a dlho držalo.

Ste známy tým, že spolupracujete nielen s profesionálnymi hercami, ale i s amatérmi. Oslovuje vás práve takéto nadšenie a nezištnosť?

Samozrejme, je to úplne iný svet. Je dobré si uvedomiť, v čom tkvie profesionalita. Niekto má na to papier, niekto nie. Ale niekedy neprofesionálni herci dokážu byť lepší ako profesionáli. Hranica sa stiera. A samozrejme amatéri nemajú maniere, ktorými profi herci dokážu liezť na nervy. (smiech)

Pred dvomi rokmi ste odpremiérovali filmovú komédiu Vitaj doma, brate! Dej sa odohráva práve v Báčskom Petrovci. Ste podpísaný pod réžiou, scenárom a v snímke i hráte. Na film dokonca kúpil práva Netflix i RTVS a bol ocenený na 12 medzinárodných festivaloch. Povedzte nám viac. 

V Petrovci dospela nová divadelná generácia a po rokoch bolo treba uvoľniť miesto, preto som sa rozhodol, že tam už nebudem režírovať divadlo. Každým projektom som sa snažil divadlo posúvať k vyššiemu levelu. A najvyšší, najťažší a najzložitejší level je film. Išlo o uzatvorenie mojej dlhoročnej kreatívnej srbskej etapy. Viete, divadlo má derniéru a skončí, ale film zostane naveky. Preto som oslovil kamarátov zo Slovenska a Česka, ktorí sú profesionáli, aby sa projektu zúčastnili a podporili, namotivovali amatérov a zároveň pomohli svojimi menami dostať film do kín a medzi ľudí.

Podarilo sa. Vo filme hrajú Petra Polnišová, Robo Jakab, Anka Šišková, Vlado Černý, či Martin Hofmann. 

Peťa Polnišová je aj koproducentka a výrazná spoluautorka scenára. Smiali sme sa, že počas natáčania sme vyštudovali filmovú školu, na každom kroku sme sa učili. Vitaj doma bol môj prvý film, nemám vyštudovanú filmovú réžiu. Natáčanie bolo veľmi punkové. Pracovali sme v prostredí, ktoré na to nie je zvyknuté a pripravené. Celý proces bol náročný, zložitý a vyčerpávajúci, ale nesmierne poučný.

V Prievidzi ste na 30. výročie Nežnej revolúcie, 17. novembra 2019 uviedli Kafkovu hru Proces. Hra vznikla v koprodukcii prievidzského Divadla „A“ a Divadla Shanti a Divadla VHV Petrovec. Bol to jeden z vašich snov – spojiť domovské divadlo s tým srbským, ktoré vám prirástlo k srdcu? 

Dlho sme s Vierkou Boronkayovou, ktorá vedie Divadlo „A“ a Divadlo Shanti, riešili, ako by som sa mohol vrátiť k spolupráci s Prievidzou. Ideálne pre mňa bolo spojiť moje rodné mesto so Srbskom. Nechali sme si urobiť adaptáciu veľmi zložitej Kafkovej knihy a pustili sa do práce. V hre účinkovali traja Prievidžania a traja Srbi. Bohužiaľ, ako to už u amatérskeho súboru býva, inscenácia nemala dlhé trvanie. Bolo nesmierne zložité dať dohromady termíny, tí ľudia chodia do práce, majú svoje životy. Preto sme natočili predstavenie ako filmový záznam, na takzvanom green screene (zelené filmárske alebo fotografické pozadie, pozn. aut.) V lete začíname strihať a pomocou digitálnych technológií vyrábať prostredie, v ktorom sa film bude odohrávať.

Režiséri majú povesť nervákov a cholerikov, je to pravda?  Aký je váš štýl práce? 

Sú aj také typy režisérov, ale ja nemám rád konflikty. Veľmi dobre viem, že skôr sa s ľuďmi dohodnem pokojnou, mierovou cestou, ako veľkými emóciami a kričaním. Nie som tento typ režiséra, preferujem dohodu a porozumenie. Z toho skôr vzíde niečo kreatívne ako z hystérie a konfliktu.

Takže ste skôr výnimka? 

Nie som výnimka, je veľa podobne naladených režisérov ako ja. Ale sú aj takí – a poznám ich dosť –  o ktorých ste hovorili. Zvlášť v profesionálnom divadle, kde máte s umelcami zmluvy, ktoré ich držia. Preto si často režiséri môžu dovoliť byť tvrdí. No na čo mi je zmluva, keď medzi nami nefunguje chémia a harmónia? Vždy chcem, aby ľudí naša spoločná práca bavila, aby sa v nej cítili dobre a dávali zo seba maximum. Práve tak vznikli v mojej kariére predstavenia, ktoré vydržali roky: Bláznivý Petříček s Vojtom Dykom a Táňou Vilhelmovou sa hral desať rokov, hru Zhasněte lampiony s Táňou a Majom Miezgom sme uvádzali 14 rokov. Komédia Lordi mala nedávno 18. narodeniny.

Na záver si povedzme niečo o vašom aktuálnom projekte, ktorý realizujete v Slovenskom národnom múzeu – Múzeu Bojnice v rámci podujatia Strašidelný zámok. Na prelome apríla a mája uvediete divadelno-audiovizuálnu hororovo-romantickú show Spiritus Mortis. Ako prišlo k tejto spolupráci? Na čo sa môžu návštevníci tešiť?

Keď ma na jeseň oslovil zámok, či sa nechcem zúčastniť výberového konania, dlho som ponuku zvažoval. Dospel som k tomu, že ide o unikátnu príležitosť vyskúšať, či energia, ktorú som ako mladý človek so zámkom mal, stále funguje. S Ivanom Remiášom sme sa dohodli, že napíšeme scenár – jednoduchý príbeh, aby sme diváka nezahltili stovkami historických informácií. Hľadali sme bojnické legendy a zistili sme, že mnohé majú podobný prienik ako naše obľúbené poviedky Edgara Allana Poa. Začali sme prvky legiend a poviedok kompilovať do milostného príbehu plného lásky, ale aj zrady a pomsty. Vsadili sme na to, že aj romantika môže byť nesmierne hrôzostrašná. Hľadali sme výrazové prostriedky a dbáme na svetelnú úpravu priestorov. Dôraz kladieme na výraznú zjednocujúcu estetiku, tiež na veľmi silnú hudobnú a vizuálnu zložku. Máme príbeh milostného trojuholníka, v ktorom sa divák nemôže stratiť. Postupne bude sledovať prechod od lásky cez zradu až po skazu.

Skazu? Zomrie jeden z toho trojuholníka? 

To nebudem prezrádzať, ale smrti je to plné.

Do projektu ste obsadili veľa mladých ľudí. Dávate im šancu tak, ako ste ju pred rokmi s pouličným divadlom dostali vy?

Mňa osobne nesmierne teší, že máme toľko mladých ľudí a mladý súbor. Vždy ma baví robiť s mladými, lebo vám otvárajú obzory, nútia vás v podvedomí konfrontovať samého seba. Ako tvorcovia sme boli postavení do situácie, v ktorej pracujeme s materiálom, ktorý prišiel na konkurz. To znamená, že sme po výbere projekt prekoncipovali. Celý čas rozprávame príbeh romantického trojuholníka. V každej časti, v každom zastavení, miestnosti, kde sa niečo odohráva, trojicu hrajú iní herci. Divák bude vidieť, že sú to rôzni ľudia, ale budú zvláštnym kľúčom, ktorý nechcem prezrádzať, zjednotení. Podstatou je strašidelná láska. Všetko, čo sa okolo nej stane, je hrôzostrašné. Máme výraznú estetiku a výtvarnosť. Vsadili sme na jednotu farieb čiernej, červenej, bielej a žltej, ktoré sprevádzajú celý priestor. Okrem reprodukovanej hudby máme živé hudobné čísla, živých muzikantov, taktiež tanečné čísla. Všetko sú to mladí ľudia, ktorí sa rozhodli ísť do tohto esteticko-multižánrového upgradu s energiou, ktorú cítim ako veľmi pozitívnu. Dúfam, že sa odrazí aj na výslednom tvare. A budem rád, ak diváci na podujatie prídu a svojou účasťou prácu tohto fantastického mladého tímu podporia. 

 Text a foto: codnes.sk,