Rezbár Michal Barta: „Najradšej tvorím ženy, obklopujú ma celý život.“

Týpek. Kto vám pri tomto slove napadne? Nám rozhodne Michal Barta! Viac ako tri desaťročia sa venuje rezbárstvu. Z dreva za pomoci motorovej píly, brúsky a dláta vykúzli ozajstné skvosty. Žije spokojný a pokojný život so svojou rodinou v obci Bystričany. Ich dom spoznáte poľahky, už pred dvorom sa pýši veľká drevená socha svätého Juraja, pravdepodobného patróna Bystričian. Privíta nás spolu s manželkou. I keď ich vidíte prvýkrát v živote, máte pocit, že ste starí známi. Uvoľnene si zo seba uťahujú, doberajú sa a v slovných prekáračkách si nahrávajú na smeč. Preto aj naša prvá otázka smerovala práve na ich vzťah. 

Nehnevá sa na vás manželka, že svoj voľný čas venujete rezbárstvu a nie jej?

Zo začiatku sa hnevala pre tri príčiny: decká boli malé, bolo viacej roboty okolo domu a sochy som nepredával. Potom dcéry vyrástli, okolie domu bolo porobené a začal som rezbárstvom zarábať. Priama úmera, takže už sa nehnevá. (smiech)

Ako ste sa dostali k rezbárstvu?

Od malička som rád kreslil. Neskôr som skúšal robiť sochy nožíkom z pórobetónu a postupne som sa dostal k drevu. Dnes je to môj veľký koníček a znamená pre mňa naozaj veľmi veľa. Na prvom mieste v živote mám svoju rodinu, na druhom rezbárstvo. 

Skúste nám popísať váš vývin, cestu, ako ste začínali, kde ste dnes?

Rezbárstvu sa venujem 35 rokov. To je naozaj dlhá doba. Na začiatku som obdivoval ľudových rezbárov a tak som aj začínal – dlátkom som vyrezával ľudové motívy. Obdivoval som prácu nebohého pána Lenharta z Bojníc a pána Procnera z Handlovej. Neskôr som si našiel svoju cestu a vlastný štýl. No začiatky boli ťažké, nebolo také náradie ako teraz. Dnes máte geniálne elektrické, motorové píly, brúsky, vtedy som používal len dláto. Keď som ním robil dvojmetrovú sochu, bolo to úplne šialenstvo! 

Čítala som, že radšej pracujete s materiálom, ktorý má nejakú deformáciu.

To je pravda, zámerne si vyberám drevo, ktoré ma nejaké chyby a kazy, no zároveň je pekné a vidieť v ňom silu prírody. Drevo otáčam, rozmýšľam, čo tam nechám a čo z neho vytvorím. Teší ma, keď nájdem nejakú prasklinu, hrčku a tomu prispôsobujem tvorbu, ponechávam v soche prirodzenú prírodu. Z obyčajného dreva ma nebaví robiť, musí tam byť niečo viac. 

Odkiaľ beriete materiál? Kupujete ho alebo stačí prechádzka po lese?

Keď idem vyviezť trávu alebo lístie na zberný dvor, vždy tam niečo objavím. Obyvatelia tam nosia korene stromov, ktoré si zoberiem a vdýchnem im nový život. Iní ľudia mi sami ponúknu drevo – zavolajú, že idú na dvore vypíliť strom, či ho chcem. Fungujeme na „Bartovom obchode“, dajú mi materiál a za to dostanú nejakú peknú sošku. 

Viem, že okrem dreva do svojich diel zakomponovávate aj iné materiály, aké? 

Kov, kamene, peniaze, sklo, cín... Často aj šrot, čím hrdzavejší, tým lepšie. Keď sa hrdzavé železo pekne opracuje, vyčistí, vyškriabe, vznikne pekný nový prvok. Na šrotovisku je železo často odsúdené na zánik a takto nadobudne nový život. V odpade hľadám to pekné. Nové hladké chromované železo ma nezaujme. Do sôch občas zakomponujem aj peniaze. Je to symbolika – tí horní, vysokí ľudia v štáte sú pomaly všetci poštípaní škorpiónom. Stále len naháňajú peniaze, hentaký rast, takýto rast a načo je to dobré? O tom život nie je. Príroda, zvieratá, krajina – o tom to je. 

Na ktorú svoju sochu ste najviac hrdý a prečo? 

Na každej soche vždycky nájdem niečo, čo by som prerobil, vylepšil, po čase vidím, čo jej chýba. Nikdy nie som spokojný. Jediná socha, na ktorej by som nič nemenil, je tamten čert. Pozerám sa na neho už 20 rokov a nenašiel som nič. Veľa ľudí ho chcelo kúpiť, no pre mňa má nevyčísliteľnú hodnotu.

Nie ste moc sebakritický? 

Možno v tom je tajomstvo úspechu. (smiech)

Spomínaná socha čerta. 

Dopredu viete, čo vytvoríte alebo sa socha kreuje počas tvorby? 

Už na začiatku viem, čo chcem. Mám premyslené, že idem robiť anjela, čerta, Krista, ženu... Ale neviem, ako bude presne vyzerať. To sa ukáže, až keď idem do hĺbky dreva, vtedy začne pekne vyznievať a ukazovať sa mi. 

Odkiaľ beriete inšpiráciu? 

Všade okolo mňa je inšpirácia. 

No 35 rokov je dlhá doba, stalo sa, že vám nápady došli? 

Keď nič neprichádza, pozerám na drevo, otáčam ho, skúmam a ono sa mi ukáže. Robím veľa motívov, na striedačku. No najradšej tvorím ženy. Celý život ma obklopujú, mám tri sestry, dve dcéry, jednu manželku. Ženy sú neustále okolo mňa, 99 percent sôch s motívom anjela sú ženy. 

Koľko sôch ste už vytvorili, zapisujete si to? 

Posledných asi 20 rokov sa snažím evidovať. Spolu s manželkou zapisujeme názov sochy a krajinu, do ktorej putuje. V priemere vyrobím do 100 sôch ročne. No je ťažko povedať, koľko ich bolo dokopy za tie roky. 

V ktorých štátoch sú vaše sochy a ako sa tam vlastne dostanú? 

Ľudia idú na svadbu do zahraničia alebo na návštevu a chcú priniesť niečo typické pre Slovensko. Sochy sú na všetkých svetadieloch, no presné krajiny často neviem. Manželke som spravil na 40-tku obraz Poslednej večere, prišiel pán z Viedne a kúpil ho. Žena bola bez daru, dodatočne som jej spravil druhý. (smiech) Veľa sôch je v Severnej Amerike – USA, Kanada, vo všetkých európskych štátoch, ďalej Austrália, Kuvajt, Venezuela, veľa arabských krajín... 

Robíte aj na zákazku?

Robím, ale len do určitej miery. Povedia mi, že chcú Jánošíka, ale stvárnenie si spravím podľa seba. Nie, že mi donesú fotku a podľa nej mám presne ísť, takto nepracujem a ani by ma to nebavilo. Dohodneme sa na veľkosti, cene a idem si podľa seba, nebude mi nikto prstom ukazovať toto takto, toto takto. 

Aj ste nejakú zákazku už odmietli? 

Jasné, presne z tohto dôvodu. Pán chcel Betlehem a diktoval mi: tento kráľ bude mať takúto tvár, tento bude mať takéto vrkoče, tento takto vlasy... Nedal mi voľnú ruku. Odmietol som. O rok prišiel znovu, no už to nechal na mňa a odvtedy chodí každý rok.

Do drevených sôch zakomponováva rôzne materiály, napríklad peniaze. 

Slovenský unikát - veľká socha Ježiša Krista z jedného kusu dreva. 

Všetky diela sú originál, či robíte aj rovnaké veci? 

Každé dielo je iné, aj keď spravím sto koňov, každý je niečím výnimočný. Nebavilo by ma robiť rovnaké veci. Keď som začínal, ponúkol som sochy do jedného obchodu, no chceli odo mňa 20 rovnakých bačov. Tak som im povedal, nech si to dajú do kopírky a hotovo. Ani v Louvri nie je Mona Lisa zavesená päťkrát. 

Kde v rámci regiónu môžu ľudia vidieť vaše diela? 

Najviac ich je u nás doma. (smiech) 

No tu asi neprijímate návštevy. 

Ale čo by nie. Stále sem chodia ľudia. Ohlásia sa, prídu pozrieť, niečo kúpia. Furt sa tu niekto strieda. 

A nelezie vám na nervy, že vám do domu chodia cudzí ľudia? 

Nie, sme zvyknutí a veď v podstate aj z tohto žijeme. A s väčšinou sa skamarátime a na ďalší raz neprídu iba ako zákazníci, ale aj ako kamaráti. Vďaka rezbárstvu sme získali mnoho známostí a priateľov. 

Myslela som tú otázku tak, že v rámci regiónu, kde na verejných priestoroch môžeme vaše sochy vidieť?

V Prievidzi v Lesoparku sú veľké sochy, ktoré som robil na sympóziu v rámci Hornonitrianskych folklórnych slávností. Ďalej v Máčove, Dolných Vesteniciach, Kamenci pod Vtáčnikom, Zemianskych Kostoľanoch, na Prochoti... Mimo nášho regiónu vo Východnej, Banskej Bystrici, Oponiciach, Kunoviciach... 

Umelci si medzi sebou diela často vymieňajú. Ako hovorí Michal, nie je to Bartrov, ale Bartov obchod. 

Chodíte často aj na jarmoky a remeselné trhy, ako tam sochy prevážate? 

Autom. (smiech) 

(smiech) To mi je jasné, ale ako ich preveziete, že sa im nič nestane? 

Sochy balím do toho pupčekového obalu, ukladám si ich sám, mám na to systém, na spodok musia ísť mohutnejšie veci, na vrch krehké. Na trhy so mnou chodí aj manželka – pani vedúca, no sochy do auta dávam len ja, lebo ona by to dala do laty. (smiech)

Aj sa stalo, že sa niečo poškodilo, zlomilo? 

No veru stalo sa. 

A čo s tým potom, zlepíte to? 

Nie, nie, to nemôžem, socha by stratila na hodnote a nebudem si predsa kaziť meno. Keď sa odlomí ruka, odpílim aj druhú a hotovo. (smiech)

A vznikne Venuša.

(smiech) Napríklad. Ale nestáva sa to často. Možno raz za desať rokov sa niečo rozbilo, odlomilo. 

Na trhoch často dostane od organizátorov malú pamiatku, napríklad tieto srdiečka. 

Vedia ľudia oceniť ručnú prácu? Z hľadiska financií. 

Čo vám poviem, buď kúpia alebo odídu. Na Slovensku je to veľmi ťažké, väčšina obyvateľov má 500 euro na mesiac a z toho musia vyžiť. V Banskej Štiavnici na jarmoku prišiel pán, chcel sochu, ale zdala sa mu príliš drahá. Prihlásil sa na kurz rezbárstva a začal vyrezávať. O rok prišiel znovu, sochu si kúpil a ešte povedal, že je lacná. Sám si to vyskúšal, vystrúhal jednu lyžičku, mal otlaky, dorezané prsty a mal dosť. 

Živíte sa len rezbárstvom alebo máte aj klasické zamestnanie? 

Mám aj normálnu prácu, robím vo Fortischeme. Mám rád prírodu a ekológiu. Pracujem na prevádzke, kde spracovávame odpad, aby nešiel do rieky alebo do luftu. 

Všimla som si, že vaše diela majú zaujímavé názvy. 

Áno, napríklad: Súdny deň, Cesta do nenávratna, Pán tvorstva, Posadnutá diablom... Veľa ľudí sa ma pýta, kde na to chodím. Napríklad mám sochu, ktorá sa volá Koniec ilúzií – sťatie anjela. Je to moja reakcia na obdobie po revolúcii v ´89-tom. Všetci sme čakali raj na zemi, no prišiel Mečiar a s ním ďalší. Rozbili štát, podniky, chudáci sa stali ešte väčšími chudákmi, bola divoká privatizácia, vybuchovali autá, používali sa šialené mafiánske praktiky. Musel som toto obdobie spracovať a tá socha je výsledok. 

Neuvažovali ste nad tým, že by ste viedli kurzy rezbárstva? 

Chodia sem za mnou mnohí ľudia, pýtajú si rady, ochotne každému pomôžem a poradím. 

Zadarmo? 

No a čo že? Pamätám si, že ja som musel často od iných ťahať rady, horko ťažko to z nich vypadlo. Neradi púšťali svoje múdrosti, ktoré x rokov zbierali. Ja naopak nemám problém poradiť, povedať, ukázať, aké píly, brúsky používam, čím sochy natieram...

Myslíte si, že ste v rámci tvorby už dosiahli svoj vrchol?

To dúfam nie. Stále mám nové nápady. Rád by som prešiel aj k iným materiálom. Chcem robiť kovové zvárané sochy. Uvidím, či sa mi to podarí. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.