25 mačiek, 2 ženy, 1 ušľachtilý cieľ – Prievidzská labka

Ach. No čo vám povieme. Toto je rozhodne zatiaľ náš najťažší rozhovor. Priznávame, boli sme po ňom emočne tak rozladené, že sme pre istotu zapadli Pod orech na jeden, resp. na dva. Ale poďme pekne po poriadku. Dve obetavé ženy – matka a dcéra – Irena a Aneta stoja za občianskym združením Prievidzská labka. Od roku 2014 sa starajú o choré, zranené, opustené a vyhodené mačky. Často na úkor svojho voľného času a financií. Mačky v ich opatere majú veľmi pohnuté osudy. Asi aj pre vás bude rozhovor ťažkým čítaním. Ale bude stáť za to! Dve zvieracie samaritánky vás presvedčia, že sa oplatí bojovať a zachraňovať. Možno vás aj inšpirujú. Nemusíte si hneď robiť z bytu útulok, stačí priniesť týmto chlpatým drobcom pamlsky. Napríklad KECY K VECI si ich takýmto malým gestom získali úplne všetkých.

Koľko mačiek tu máte?  

Aneta: Presné číslo je aktuálne 25. No neustále sa to mení, niečo pribudne, niečo ubudne. Ale nad 20 mačiek tu máme vždy. 

Skôr ako prejdeme k mačkám, ktoré sú tu, chcem sa zastaviť pri jednej téme. Predtým ako sme zapli diktafón, hovorili ste, že aj doma máte mačky, no oveľa vážnejšie prípady, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť.  

Irena: Ja mám aktuálne päť mačiek. Napríklad jedna má odtrhnutú spodnú peru od sánky. Museli jej spraviť plastiku a prešívať peru. Taktiež má len jedno očko. Tým, že sa jej atrofovala (zmenšovala, pozn. aut.) časť pery, má obnaženú spodnú sánku a nevie sa poriadne obriadiť, nevie papať ako normálna mačka. Keby sa dostala na ulicu, uhynula by, nedokázala by sa o seba postarať.

Aneta: U nás doma sú momentálne tri mačky. Veľmi ťažký prípad, ktorý si vyžadoval celodennú starostlivosť, bolo oskalpované mačiatko Hope. Pravdepodobne sa zachytila v motore auta o remeň, niekto naštartoval a mačke strhlo všetku kožu od chrbta po krk a vytrhlo jej aj jedno uško. Nemohli sme ju umiestniť sem a prísť „len“ dvakrát denne nakŕmiť a vyčistiť toaletu. Každú pol hodinu som jej musela meniť prevez, aby tkanivo neuschlo a nespravila sa jej chrasta, pretože by nemohla ísť na plastickú operáciu. Našťastie tento príbeh sa skončil naozaj dobre. Podstúpila operáciu, uško jej nechýba. Má síce po tele jazvičky, ale s tým sa dá žiť. Hope sa adoptovala do Bratislavy a žije si ako kráľovná, s jej majiteľkou sme v pravidelnom kontakte. Presne toto sú prípady, keď neviete, či to maličké telíčko vôbec prežije do budúceho dňa. No ako vidíte, oplatí sa zabojovať o jeho život.

Irena: Podobne sme preliečili aj Salemka. Volal nám pán, že našiel kocúra s veľmi poranenou labkou a odniesol ho na veterinu. Bol zachytený v klepci, nejakým zázrakom sa z neho dostal alebo mu niekto pomohol. Tri dni plakal vyhodený pod lesom, až sa o ňom dozvedel spomínaný pán a kontaktoval nás. Mal naozaj veľmi škaredé zranenia labky a hrozila mu amputácia. Podarilo sa nám nožičky vyliečiť a dokonca ich dokáže používať. Vyskočí na škrabadlo, vie si sám poradiť a je z neho spokojný kocúrik.  

Čo hovoria vaši partneri na mačky v bytoch? 

Irena: Tolerujú nás. Fungujeme od septembra 2014, vtedy sme nemali žiadne priestory. Bolo normálne, že sme mali 20 mačiek rozdelených v našich dvoch bytoch. Problém majú skôr susedia. Keď sa dozvedia, že máte v byte viac mačiek, je to spúšťač nepríjemností a zhoršenia medziľudských vzťahov. Nie raz som bola na polícií vysvetľovať, že nedupeme, nesmrdíme a naši susedia od nás nemôžu dostať žiadnu chorobu. 

Zľava: Aneta a Irena.

Aké osudy majú mačky, ktoré sú tu?

Aneta: Väčšinou sa k nám dostanú zranené, staré, choré mačky alebo úplne maličké mačatá. Samozrejme, okrem toho pomáhame aj zdravým jedincom, ktoré sa dostanú na ulicu. Vždy zohľadňujeme čas, priestor, aj financie. Ako vidíte, teraz tu máme približne 25 mačiek a to je už strop. Musíme im stíhať zabezpečiť stravu, hygienu, veterinu, pozornosť a všetko, čo ku starostlivosti o mačky patrí. Nie je možné zobrať sem všetky mačky z ulice. Keby sa dalo, pomôžeme všetkým, ale to naozaj nie je v našich silách. 

Veľkým problémom je premnoženie mačiek. Mnoho majiteľov to rieši tak, že mláďatá vyhodí alebo dokonca utopí. 

Aneta: Musím konštatovať, že nezodpovední majitelia, ktorí bývajú mimo Prievidze, sem do mesta vyvážajú malé mačence. Áno, dobre počujete, normálne ľudia z dedín sem prídu na autách a vyhodia maličké mačky, často pár dňové jedince ešte s pupočníkom a zavretými očami, ktoré sa o seba nevedia postarať. Zoberú ich umelo od matky a vyhodia. Tieto mačiatka končia u nás doma, v bytoch, pretože potrebujú 24-hodinovú opateru, ako sme už spomínali.

Dá sa tomu predísť kastráciou? Čo s problémom premnoženia túlavých mačiek, ktoré nikomu nepatria? 

Irena: Toto je veľmi veľký problém. My mačky, ktoré sú u nás, samozrejme, dávame kastrovať. No túlavé a prikrmované mačky rodia stále nové a nové mačiatka. Preto máme v pláne kastráciu vo veľkom. Chceme plošne vykastrovať a poskytnúť základné ošetrenia túlavým mačkám po celom meste. No na to treba veľa financií, tie zatiaľ nemáme. Podnikli sme kroky, oslovili kompetentných, chceme spraviť zbierku. Tak uvidíme. Pokiaľ sa aspoň raz do roka nespraví takáto plošná kastrácia, problém s premnoženými mačkami budeme mať stále. 

Hovorili sme o priestoroch. Povedzte nám, kde sa práve nachádzame?

Irena: Sídlime v Prievidzi v budove Trenčianskeho samosprávneho kraja, ktorá je asi šesť rokov nevyužívaná. Naša známa, tiež mačkomilovníčka, nám tento priestor poradila. Spísali sme žiadosť, išli na rokovanie do Trenčína a tam nám priestor priklepli. 

Ako vyzerá váš bežný deň? Čo všetko zahŕňa starostlivosť o toľko mačiek? 

Irena: Doobeda príde mladšia dcéra vyčistiť, nakŕmiť, doplniť vodu a samozrejme vyškrabkať, pretože mačičky potrebujú pozornosť. Keď sa otvoria dvere, hneď pribehnú a chcú sa mojkať. Ak máme jedincov, ktorým treba cez obed podávať lieky, prestriedame sa, podľa toho, kto môže, príde. Večer je veľké kŕmenie, opäť treba vyčistiť, pozametať, doplniť vodu a venovať im pozornosť. 

Aneta: Minimálne dvakrát za deň na niekoľko hodín sem treba prísť. Okrem toho musíme riešiť veterinu, či už kastráciu, očkovanie a mávame aj prípady, ktoré chodia k doktorovi denne. To je pre nás problém, musíme sa prosiť a zháňať odvoz, nakoľko obe sme nevodičky. 

Irena: Musíme to riešiť cez deň, keď lekári ordinujú. Väčšinou prosíme našich partnerov, keď prídu z práce. Možno majú aj chuť si ľahnúť pred gauč a otvoriť si pivo, no na naše naliehanie idú s nami a štyrmi mačkami v prepravkách na veterinu. No a viete, niekedy je dosť ťažké dostať chlapa z gauča a od telky...

Podávanie liekov. 

Ako sa tu mačkám vodí? Je to tak, že u vás im je už dobre? Postaráte sa o ne, nemusia sa ničoho báť?

Irena: Sú u nás spokojné, majú sa tu dobre. Snažíme sa robiť pre ne maximum, čo je v našich silách. No je pravda, že určite im je lepšie v novej adoptívnej rodine. Keď idú do nového menšieho kolektívu a majitelia nám posielajú fotografie, je úžasné sledovať ich spokojnosť. U nás musia súperiť o lásku a pozornosť, pretože je iné venovať sa 20-tim mačkám a venovať sa jednej. 

Popíšte nám proces adopcie.

Aneta: Každej mačičke sa snažíme nájsť správnu rodinu. Chceme, aby to nebola adopcia na pár mesiacov, ale na celý život. Keď nás záujemca kontaktuje, zisťujeme, do akých podmienok si chce zviera vziať. Dohodneme si termín, aby si mačky prišiel pozrieť, lebo jedenkrát vidieť, je lepšie, ako stokrát počuť alebo niečo čítať na internete. Následne k nám príde, reálne mačičky vidí a zistí, ktorá by bola k nemu vhodná. Oboznámime ho s tým, aké podmienky musí splniť, aby sme mu mačku na adopciu dali. Ak príde k dohode, budúci majiteľ zabezpečí škrabadlo, toaletu, misky, nejaké hračky, mal by mať zasieťkované okná, prípadne balkón. Príde k nám s prepravkou, spíšeme adopčnú zmluvu a mačička od nás odchádza k novému majiteľovi. S ním zostávame v kontakte, pretože nás zaujíma, ako sa jej ďalej vodí.

Teoreticky to znie celkom jednoducho, no s akými problémami sa stretávate pri adopciách? 

Aneta: Niektorí ľudia si všetko predstavujú veľmi jednoducho a extrémne rýchlo. Myslia si, že lusknú prstom a mačka príde k nim domov, ideálne pekne v prepravke sama taxíkom. Zviera je záväzok aj na 20 rokov, treba si uvedomiť dôsledky jeho príchodu do domácnosti. Mnoho ľudí sa riadi očami, chcú čo najmenšie mačiatko, ktoré od nás ešte nemôže odísť, pretože ho matka ešte kŕmi, buduje si imunitu, nevie sa samo o seba postarať, nevie ešte prijímať potravu. Prípadne sa stáva, že rodičia chcú mačku ako darček – atrakciu pre deti. 

Tu máte všetky mačky v interiéri, keď im hľadáte nový domov, môžu ísť aj do exteriéru, či len do vnútra? 

Irena: Nebránime sa ani exteriéru. Na druhej strane ak chce majiteľ dopriať mačke aj trochu voľnosti a slobody, musí byť zodpovedný. Nie raz nám zavolali a chceli si adoptovať zviera, pretože to ich pred pár dňami zrazilo auto. Nepoučili sa z toho, nespravili žiadne opatrenia, chceli len nahradiť kus za kus.  Mačky od nás odchádzajú vykastrované. Každej poskytneme zdravotnú starostlivosť, akú potrebuje. Chceme, aby v rámci ich zdravotných možností, boli v čo najlepšom stave. Investujeme do nich nemalé financie a čas. Nehovoriac o tom, že ich máme rady a s úprimnou láskou sa o ne staráme. Preto v takýchto prípadoch hovoríme nie. Adopcia by pre nás, pre mačku a v konečnom dôsledku ani pre majiteľa nemala zmysel.

Oplotený balkón.

Zachránený Salem.

Stane sa, že vám z adoptívnej rodiny vrátia zviera späť?

Irena: Bohužiaľ áno. Aj teraz sa nám vrátil Miško po piatich mesiacoch. Pre zviera je to veľmi náročná psychická situácia. Zvykol si už na priestor, pohodlie, človeka, ktorý ho mal rád a venoval sa mu a zrazu sa ocitne opäť v kolektíve 20-tich mačiek. Zviera nechápe, že kvôli alergii, rodinným dôvodom, či veterinárnym poplatkom, s ktorými majiteľ na začiatku nepočítal, musí ísť preč. Ale stále je to lepšie riešenie – v adoptívnych podmienkach máme, že ak zvieratko nebudú chcieť, nech ho dajú radšej späť k nám, ako vyhodia na ulicu. 

Povedzte nám naopak o adopcii, ktorá mala šťastný koniec. 

Irena: Veľké šťastie mal Novinko – ryšavý kocúrik, ktorý sa našiel v Novákoch, podľa toho sme mu dali meno. Bol zranený, zrejme mal stret s autom, no dali sme ho dokopy a pred nedávnom sa adoptoval. Spolu s kamarátom Samkom odišli do nového domova, kde majú dokonca vlastnú izbu. 

Aneta: Novinko mal početné zlomeniny, mal veľmi poškodenú panvu a škaredú zlomeninu zadnej končatiny. Bolo to neskutočne bolestivé, nožička mu len tak visela, nevedel sa ani pohnúť. Našťastie hneď na druhý deň, ako sa k nám dostal, podstúpil operáciu. Bol to veľký bojovník a zotavil sa. Pôvodne som si ho chcela zobrať domov ja, pretože bol veľký parťák s mojou dcérou. No našli sme mu úžasný domov, na ktorý sa nedalo povedať nie. Veď uznajte, vlastná izba pre mačky je luxus. 

Koľko mačiek sa vám podarilo umiestniť do nových rodín?

Irena: Môžeme hovoriť o stovkách mačiek. 

Ako tu medzi sebou vychádzajú? Nie sú agresívne, nežiarlia na seba? 

Aneta: Musia vychádzať. Pozornosti im nevieme dať toľko, ako keby sú umiestené v rodinách. No jedla aj priestoru majú dostatok. V každej izbe majú veľké škrabadlo, pelechy, dostatočný počet záchodov, ktoré sú pravideľne čistené. Snažíme sa im vytvoriť tie najlepšie podmienky.

Aneta s dcérou Alickou.

Starať sa o toľko mačiek, či už veterinárna starostlivosť, jedlo, tieto priestory, je zrejme dosť finančne náročné, z čoho to platíte? 

Aneta: Máme dotáciu z mesta Prievidza, minulý rok sme dostali 1500 eur, tento rok 2000 eur. Prišli nám na účet v januári, no pravdou je, že 18. marca už boli minuté, a to len na veterinárne ošetrenia. Preto sme odkázaní na pomoc a dary ľudí. Vyberáme tiež dve percentá. Dobré duše robia na internete aukcie a výťažky z nich nám venujú. Veterinárne poplatky sa pohybujú v stovkách eur, plus energie v budove, jedlo, lieky. 

Dávajú vám veterinári zľavy? Prižmúria očko? 

Aneta: Ako ktorí. Lekári, ktorí majú svoje ordinácie, sú k nám zhovievavejší. Inde by možno aj bola vôľa nám pomôcť, no lekári sú na klinikách zamestnancami, majú nad sebou šéfa a musia rešpektovať ceny za zákroky. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.