Poetka Mirka Ábelová: „Negatívne emócie patria k životu.“

Boli ste už na krste knihy? Zrejme áno. A boli ste na krste knihy, ktorá sa krstila mliekom? Materským? My áno! Rodáčka z Prievidze, poetka Mirka Ábelová, je rozhodne zaujímavá žena. Pohoďáčka, pretože nič nie je problém. Milá, pretože sa veľa smeje a je vám s ňou príjemne. Úprimná, pretože na prvom stretnutí vám vyloží dušu na stôl. Pre niekoho možno šialená, pretože na krste svojej knihy sa otočí divákom chrbtom, nadvihne tričko, z prsníka vytlačí do pohára materské mlieko a s úsmevom ho podá krstnému otcovi jej literárnej zbierky. O materstve, o tvorbe, o vzťahu k rodnému mestu, aj o manželovi Radkovi a synčekovi Vilkovi sa dočítate nižšie. 

Poetka, moderátorka, hovorkyňa, príležitostná herečka, textárka, prekladateľka, matka. Čo ti momentálne zaberá najviac času?

Samozrejme, moja nová úloha matky. Syn má rok a pol, snažím sa väčšinu času venovať jemu, manželovi, rodine. Ale aj rodičom, no keďže bývajú tu, v Prievidzi, a my v Bratislave, tak sme spolu menej. Veľa času venujem poézií. Básne píšem každý deň. Aj moderovanie je spojené s poéziou, preto veľa čítam, aby som mala prehľad. 

Čo ťa napadne ako prvé, keď sa povie Prievidza? 

Moja rodina.

A druhé?

Bude to znieť strašne, ale Bojnický zámok. Od malička vnímam Bojnice ako časť Prievidze, je to pre mňa jedno mesto, v ktorom som vyrastala, strávila najviac času, ku ktorému ma viažu silné spomienky a ktoré mám rada. 

Chceli sme, aby si si na fotenie vybrala miesta, ktoré sú ti blízke a niečo pre teba znamenajú. Vzala si nás na pole za mestom v smere na Kúty a na bojnickú Bažantnicu, prečo?

Dlhé roky som bývala s rodičmi na Zapotôčkoch v poslednom činžiaku pri poli, pri rieke Nitra. Boli sme síce sídliskové deti, ale veľa času sme trávili vonku, či už pred domom, kde sme hrali vybíjanú alebo skákali gumu. Často sme boli na poli za domom, tam sme opekali alebo sme si natiahli predlžovačky z okna, dali von magič a tancovali Hriešny tanec. Na bývalé JRD sme chodili jazdiť na koňoch, púšťali sme sa na nafukovačkách po rieke... To pole je symbolom najintenzívnejšieho detstva v Prievidzi. Bažantnicu som si obľúbila trošku neskôr, keď som chodila na gympel. Trávila som tam veľa času. Dokonca som tam začala písať prvé básne a kamošom a kamoškám ich aj čítala. Jedna staručká báseň, volá sa Óda na mesto X, je o Bojniciach. V rámci regiónu mám vzťah k viacerým miestam. Mám rada staré malé letisko za Bojnicami v smere na Šutovce, kúpele, čaro pre mňa mal starý dom kultúry v Prievidzi, bývalý Dom osvety. Pekné spomienky mám na krčmu Kazačok. Zozadu bola moja obľúbená krčma Bažina, čo bola, podľa mňa, nočná mora všetkých rodičov. Veľmi rada spomínam na Pravenec, kde bývala moja babka. Milovala som priehradu v Kanianke, keď sa v nej ešte dalo kúpať, teda keď som si trúfla sa v nej kúpať. 

Čo z Prievidze ti v Bratislave chýba?

Kedysi mi na Prievidzi vyhovovalo, že tu nie sú zápchy, lenže to už nie je pravda. Páči sa mi, že sa v rámci mesta dá všade dostať peši pomerne rýchlo. Je tu väčší pokoj. Nechcem, aby to znelo hlúpo, ale nie je tu také čudné, až zbytočne šibnuté tempo ako v Bratislave. Tam sa všetci za niečím ženú a cítia sa, ako keby žili v New Yorku. Na druhej strane nemám rada, ako sa tu každý do každého stará. To je aj dôvod, prečo som sa odsťahovala. Iritovalo ma, že ľudia riešia veci, ktoré by nemali a do ktorých nevidia. To mi vadilo a podľa toho, čo občas počujem, funguje to takto do dnes. 

Pole za mestom, kde Mirka trávila svoje detstvo. 

Poďme k tvojej tvorbe. Zameriame sa na poslednú zbierku Večný pocit nedele. Dnes je utorok, aj tak máš pocit nedele? 

Áno, jasné. (smiech) Síce, teraz ani moc nie, lebo som na týždňových prázdninách u rodičov. Je to vtipný názov, zlepenina dvoch vecí: žena na materskej je doma a nechodí do práce, môže mať nedeľný, oddychový pocit. To je práve paradox, materstvo určite nie je typický nedeľný oddych. Je to v podstate večný pondelok. Zároveň niekedy ani neviete, aký je deň, pretože ste v jednom kole a dni sa zlievajú. Spamätáte sa v nedeľu, keď na druhý deň ide muž do práce a vám príde ľúto, že sa víkend skončil rýchlo a zase budete sama. 

Kniha hovorí o tvojich problémoch s otehotnením, o tehotenstve a pocitoch po narodení syna. Priznám sa, že keď som ju čítala, tak som si párkrát povedala, že mať deti nie je asi až také úžasné. 

Mať dieťa je to najlepšie, čo sa môže človeku stať! Prvá časť knižky nie je o problémoch s otehotnením, ale o tom, že som si vsugerovala, že určite nebudeme môcť mať deti. Blbosť, samozrejme. Často si vsugerujem vec, na ktorú sa upnem, zdeptám sa a som celá v panike. O dieťa sme sa snažili štyri mesiace. Bolo by veľmi rúhačské, keby poviem, že sme s tým mali problémy. Druhá časť knižky je o tehotenstve. Nemala som žiadne zdravotné problémy, ale vyrušili ma telesné zmeny, ktoré sa začali diať. Nevedela som sa dočkať, kedy mi vyskočí brucho a budem ho môcť hrdo nosiť. No s tým je spojená, na oko povrchná vec, a to je priberanie. Počas tehotenstva som pribrala 30 kíl, napriek tomu, že som sa neprepchávala sladkosťami. To bol pre mňa šok. Zároveň je tehotenstvo spoločnosťou romantizované. Každý očakáva, že sa musíte denne usmievať a byť zásobovačom dobrej nálady, ale tak to jednoducho nie je. Stále zostávate človekom, ktorý má vlastné vnímanie, pocity, stále ste žena, ktorá sa chce páčiť aj sama sebe. Ak hovoríme o čase po narodení dieťaťa, je to najkrajšie na svete, ale je to drina, aspoň prvé mesiace, kým si dvaja ľudia na seba zvyknú, ten malý človiečik a vy. Nie je to prechádzka ružovou záhradou. Ale ten, kto čítal moje predošlé básne, nemohol čakať, že knižka bude plná pozitívnych hormónov. Myslím, že ospevných ód a rýmovačiek je už veľa. Pokúsila som sa na materstvo, tehotenstvo a sociálny tlak, ktorý som zažívala po 30-tke, lebo každý sa ma pýtal, kedy už budem mať dieťa, pozrieť svojim pohľadom a niekedy aj zámerne nepísať o pozitívnych veciach, lebo tie pozná každý.

Strom, pod ktorým Mirka tvorila svoje prvé básne. Dnes už sa k nemu nedá dostať.

Keď bola kniha v tlači, na svojom facebooku si zverejnila post, že sa od básní dištancuješ. Prečo?

V tom čase Vilko musel podstúpiť operáciu a deň pred zákrokom som si uvedomila, že som totálna koza. Môj syn je najúžasnejšie stvorenie na svete a predstavila som si, že raz si knihu prečíta a môže nadobudnúť pocit, že som sa necítila dobre kvôli nemu, čo nie je pravda. Vyplašila som sa a uvedomila som si, že sa brutálne rúham. Nech je to akokoľvek ťažké, nech som nevyspatá, nech ma štve, že chodím týždeň neosprchovaná a s mastnými vlasmi a že mám tričká od mlieka, je to nič oproti tomu, keď má človek zdravé dieťa a môže sa z toho tešiť. 

Čím to je, že spoločnosť vo väčšine prípadov vníma materstvo z tej pozitívnej stránky? Instagram je plný nastajlovaných mamičiek a dokonalých detí. 

To si netrúfam povedať, je to asi od prípadu k prípadu. Nerada by som rozprávala za iné ženy. Som veľmi otvorený človek, pokiaľ ide o akúkoľvek tému. Nemám vo zvyku tváriť sa, že niečo je lepšie ako v skutočnosti. Negatívne emócie patria k životu a ku mne určite. Aj keď sa s niekým stretnem a spýta sa, ako sa mám a mám sa zle, netvárim sa, že mám fantastické obdobie. Možno sa ľudia boja dať navonok emócie. Nie každý má túžbu obnažovať sa na sociálnej sieti. Ani ja nedávam na facebook všetko, ani dobré, ani zlé, veľa vecí si nechávam pre seba, aj keď som tam najviac otvorená, ako sa dá, lebo to ku mne patrí. Myslím si, že ľudia majú strach. Boja sa, že niekto o nich bude vedieť príliš veľa, budú vyzerať slabšie, chcú sa chrániť a držať si odstup.

Je zbierka Večný pocit nedele autentická? 

Jasné, všetky moje knihy sú viac-menej autentické. 

Čo hovoril tvoj manžel Radko na stať, kde opisuješ, ako chodil do spermobanky? Nemal s tým problém?

(Smiech.) Nechodil do spermobanky, absolvoval vyšetrenie – spermiogram, to je rozdiel. Keď sme sa rozhodli mať dieťa, doktor nám odporučil pre istotu skontrolovať obidvoch, aby sme po štyroch rokoch snaženia sa nezistili, že máme problém. Mala som 32 a môj muž o štyri roky viac. Bolo úplne prirodzené, že sme to podstúpili. Je to také isté vyšetrenie, ako keď vás bolí zub alebo duša a chodíte k psychológovi. 

Videla som tvoje fotky s malým synčekom na rukách v štúdiu rozhlasu. Je náročné skĺbiť kariéru a starostlivosť o dieťa?

Keď to, čo robíš, neberieš ako kariéru, ale ako záľubu, tak to nie je ťažké. Tá fotka vznikla počas nahrávania, Vilko bol ešte malý, nechodil, len ležal v kočíku vedľa zvukára, ktorý ho občas pokočíkoval. Keď začal chodiť, prestala som ho brávať do rozhlasu. Momentálne je v štádiu, že sa cudzích ľudí hanbí, takže do štúdia ho zobrať nemôžem. Raz som to skúsila, ale začal funieť a rozprávať, práve som nahrávala Daniela Heviera, bolo to veľmi vtipné, ale rušivé. Preto, keď idem teraz nahrávať, tak Vilka dám cez obednú prestávku manželovi do práce. On sa stará o syna a popritom sa naje, ja zatiaľ nahrám reláciu a potom sa vrátim a zoberiem ho domov. A keď mám čítačky, pomáhajú babky, ktoré prídu do Bratislavy, alebo manžel, veľmi sa podporujeme a pomáhame si navzájom.

Spomínaný netradičný krst Mirkinej zbierky Večný pocit nedele.

Nedá mi, nespýtať sa na tvoju spoluprácu s Davidom Kollerom. Napísala si mu texty k väčšine piesní na album ČeskosLOVEnsko, za ktorý ste získali cenu Anděl Českej hudobnej akadémie. V relácii Show Jana Krausa si povedala, že Koller si kúpil časopis Nota Bene, kde bol s tebou rozhovor a ukážky tvojej tvorby, tie sa mu zapáčili a oslovil ťa s ponukou spolupráce. To znie trochu ako z rozprávky. 

Týždeň predtým, ako sa ozval, som išla s mojim mužom v aute a v rádiu hrali pesničku Chci zas v tobě spát, ktorú mám strašne rada. A hovorím Radkovi, že keby som raz v živote dostala šancu napísať tomuto chlapovi pesničku, tak by som, prisahám, spravila všetko pre to, aby to bol takýto hit! Zasmiali sme sa na tom a o týždeň sa stal tento zázrak, úplne šialené. Spolupráca bola skvelá, vidieť, ako vzniká celé cédečko, bolo super. Sedela som tam a pozerala na tých top ľudí, ktorí ma brali ako člena tímu. Boli to veľké mená, jeden producent robil so Stingom, druhý s Depeche Mode, čo sú naozaj svetové pojmy. 

Pred materskou si pôsobila ako hovorkyňa Greenpeace. Ako si vnímala uväznenie aktivistov, ktorí vystúpili na vežu v Novákoch? 

Teraz budem hovoriť za seba, ako Mirka Ábelová, nie ako človek, ktorý robil pre Greenpeace, lebo za nich sa momentálne nemôžem vyjadrovať. Vnímala som to ako účelové, neférové a protiprávne.

Sleduješ dianie týkajúce sa pripravovanej transformácie hornej Nitry? V regióne má prísť k útlmu baníctva a má sa pretransformovať na iný priemysel. 

Momentálne jemnejšie, ako keď som pracovala. Prievidzi by pomohlo, keby akákoľvek vláda splnila svoje sto rokov omieľané sľuby a dokončila spojenie s naším mestom, to znamená, že by sa sem dotiahla diaľnica. Tá by dokázala priviesť investorov a aj nové pracovné miesta. Možno niekomu vyhovuje, že sa podporuje uhoľný priemysel, ale zhodneme sa všetci: pokiaľ ide o zdravie, tak to nie je ružové, je tu strašne veľa rakoviny a dýchacích problémov. Zároveň sa dlhodobo uhlie ukazuje ako nerentabilné. Na druhej strane rozumiem aj baníkom, ktorí sa boja o prácu. Tí ľudia sa boja o výplatu, o to, z čoho budú žiť. A zrazu sem príde Greenpeace a vykrikuje: zavrite bane! A teraz baník, ktorý celý život fáral, riskoval svoj život, zdravie, si povie: okej, ale čo mám robiť? Dajte nejakú alternatívu. To však nie je úlohou Greenpeace, ale úlohou vlády, ktorá má nové pracovné miesta zabezpečiť.

V Slovenskom rozhlase na Rádiu_FM máš reláciu Nedeľná chvíľka poézie_FM. Kedysi si pracovala v rozhlase ako redaktorka domáceho spravodajstva, neskôr si bola v publicistike. Sleduješ aktuálne dianie okolo RTVS? 

Áno, jasné.

Čo na to hovoríš? Mám na mysli najmä personálne čistky po nástupe aktuálneho vedenia.

Radšej nič. Je to veľmi zložité, aby sa dalo zaujať len jedno stanovisko. Sledujem RTVS, aj akým smerom ide, niektoré veci sa mi páčia viac, niektoré menej. Ale stále je tam kopa ľudí, ktorí sú veľkí profíci a robia svoju robotu dobre celé desaťročia. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.