„Nikdy by som netetoval nácka.“ Hovorí tatér Peter Beňadik.

Pochádza z Prievidze, býva v Kanianke, tetuje v Partizánskom. Ale aj v Prahe, Londýne, Viedni, Olomouci... Na jeseň bude kérovať turistov na Bali. Hovoríme o tatérovi Petrovi Beňadikovi. Tetovanie pre neho znamená strašne veľa a je to vidieť nielen na jeho práci, ale aj rozprávaní o nej. K svojmu remeslu pristupuje s veľkým rešpektom a pokorou. Presne takto sa správa aj k ľudom. KECY K VECI boli veľmi príjemne prekvapené jeho úctivými spôsobmi – gentlemani veru ešte nevymreli. V rozhovore sa dozviete, či pri kérke mrnčia viac muži alebo ženy, ale aj to, či už tetoval na zadok.

Prečo si sa rozhodol stať sa tatérom?

Už ako malé dieťa ma tetovanie fascinovalo. Môj oco pochádza zo šiestich detí a každý ujo, teta majú ďalšie tri deti, takže mám veľa bratrancov a sesterníc. Všetci sú odo mňa starší a už v 90-tych rokoch veľa z nich malo tetovania. Taktiež môj dedo, s ktorým som mal blízky vzťah, mi ukazoval svoje tetovania z vojny. To, že je to nezmývateľné a navždy, bolo pre mňa strašne wau.

Takže už od detstva si vedel, že budeš tatér?

Bol som do toho strašne nažhavený. Keď sa malého chlapca, ktorý hrá futbal, spýtate, či chce byť futbalistom a hrať za Barcelonu, odpovie jasné. U mňa to bolo podobné. I keď v tom veku mi to prišlo strašne vzdialené a dlho som neveril, že by som sa mohol naozaj tatérom stať.

Čo pre teba znamená to, že si sa tatérom reálne stal?

Našiel som zmysel svojho života, robím, čo ma baví a stále chcem napredovať. To mi dáva veľký pocit zadosťučinenia. Žijem vďaka tomu slobodný život, môžem veľa cestovať a každý deň robím niečo kreatívne. Nenudím sa v bezvýchodiskovom stereotype. Nemám žiadne iné hobby, tetovaniu sa venujem naplno.

Spomenieš si na svoje začiatky?

Tetovať som sa učil spolu s kamarátom z Košíc, chodil som k nemu domov a navzájom sme sa kérovali. Bol to veľký punk, tetovali sme u neho v izbe na gauči, nemal tam ani lampu, navyše behal po mne jeho pes. (smiech) Môj úplne prvý strojček som si objednal cez internet z Číny, bol veľmi lacný, stál asi 36 eur. No ako študent som vtedy nemal ani toľko. Tak som prišiel do detskej izby a pozeral sa, čo by som mohol predať. Predal som skejtbord a objednal strojček. Keď prišiel, tešil som sa, no nie dlho, poslali mi pokazený kus, a tak som prišiel aj o posledné peniaze. (smiech) Uvedomil som si, že musím ísť do práce a zarobiť si na výbavu, takže som odišiel z výšky a našiel si prechodnú robotu.

Kde si pracoval?

V stávkovej kancelárií na námestí a fakt ma to vôbec nebavilo. Predo mnou tam robili samé ženy, aj moja mamina. Starší páni, ktorí chodili denne tipovať, sa potešili chlapovi. Mysleli si, že sa konečne budú mať s kým porozprávať o športe. Ale ja na to moc nie som.

Ako reagovali tvoji rodičia, keď si im povedal, že sa chceš tetovaním živiť?

Moji rodičia na to, aká sú generácia, sú veľmi otvorení. Nikdy nemali problém s tým, že ma ťahali skôr alternatívne veci. A nikdy, ani na jednu sekundu, som v nich, čo sa tetovania týka, nemal opozíciu. Asi aj preto, že u nás v rodine malo veľa ľudí kérky, ako som spomínal. Keď som sa vykašľal na výšku a povedal im, že sa chcem tetovaniu venovať profesionálne, boli radi, že mám plán, že viem, čo chcem a nebudem sa pofľakovať. Dnes sú šťastní, že robím, čo ma baví a napĺňa – tetujem a cestujem.

Čo si tatér napíše do kolónky zamestnanie, keď príde na nejaký úrad?

(smiech) Keď netreba, po úradoch moc nechodím. Ale keď už sa tomu nedá vyhnúť a musím tam ísť,  tak napíšem živnostník.

Je v tetovaní niečo, čo by si nespravil? 

Nikdy by som netetoval nácka. 

Dá sa tetovaním uživiť?

Záleží od toho, aké je tvoje nastavenie – koľko peňazí chceš zarobiť, koľko si vypýtaš, koľko a čo chceš robiť. Ja som bol vychovaný veľmi skromne a som veľmi šťastný, že materiálno a konzum pre môj život nie sú dôležité. Keď som začínal, vôbec som nemyslel na prachy. Skončil som v robote a s igelitkou v ruke chodil po bytoch a tetoval zadarmo. Povedal som človeku: spravím ti kérku zadarmo, ale bude to v štýle american traditional. Vďaka tomu som mohol skillovať (zdokonaľovať sa, pozn. aut.) rýchlejšie, ako keby som robil nejaké blbosti za prachy.

Ako si spomenul, tetuješ štýl american traditional, o čo vlastne ide?

Je to americká klasika, ktorú najviac preslávili námorníci. Štýl je založený práve na námorníckej ikonografii – lode, kotvy, srdcia, ženy, ruže, používajú sa aj objekty z japanese traditional –  draky, kapre, rôzne masky... Zároveň je tetovanie veľmi čitateľné a bude vyzerať dobre aj o 20 rokov. Kérky sú  aktuálne a nadčasové. Nie je to jednorazový trend, ktorý vyjde z módy a ľudí omrzí. Neprejde týždeň, aby neprišiel do štúdia niekto s tým, že chce prekryť starú, kedysi trendy kérku. Jednoducho american traditional vyzeral dobre pred 100 rokmi a bude vyzerať dobre aj o 100 rokov.

Venuješ sa výhradne tomuto štýlu? Keby chcem vytetovať napríklad meno frajera, tak odmietneš?

Slušne by som ti vysvetlil, že ja robím len american a sem tam japanese traditional a odporučil by som ti druhého tatéra. Ale aj nápis sa dá v tomto štýle spraviť, vymyslieť niečo intímnejšie, dať tomu myšlienku a hlbší význam. Je toho oveľa viac ako tých niekoľko prvkov, ktoré som vymenoval. Mám rád, keď tetovanie nie je prvoplánové.

Všetky svoje návrhy si kreslíš sám?

Áno, všetko, čo vytetujem, je moja práca, ktorú sám nakreslím.

Videla som, že často dávaš svoje návrhy na Instagram, stalo sa, že ti niekto tvoj nápad ukradol?

Toto veľa ľudí moc prežíva, ja to tak vážne neberiem. Keď môj návrh niekto vytetuje v pivnici za 30 eur a pomôže mu to k novému balíku ihiel, v kľude a v dobrom mu to doprajem. Ideálne, keď to trošku zmení a neodkopíruje od bodky do bodky, čo by bol troška prúser. Druhá vec je, že výsledný produkt nebude vyzerať ako od profesionála.

Je rozdiel medzi tým, ako tetovanie prežívajú ženy a muži? Z hľadiska bolesti myslím.

Vo všeobecnosti ženy vydržia viac. Sú dve kategórie žien: 90 percent je v pohode a zvláda to a 10 percent troška hysterčí a ani to tak nebolí, ale spravia riadne peklo. Veľmi záleží od miesta, kde tetujem a od veľkosti tetovania. V našom štúdiu tetujeme štyria a keď je tu desať ďalších ľudí, človek bolesť nedá tak najavo, ako keď sme sami dvaja.

Ktoré miesta sú najbolestivejšie?

Krk, rebrá, hruď, tvár, hlava a dlane.

Musí mať tetovanie vždy význam alebo ide skôr o vizuálnu záležitosť?

Je lepšie mať na sebe niečo pekné, čo nebude mať hlboký význam, ako niečo škaredé s významom. Tetovanie vždy musí vyzerať dobre a umelecky. Je úplne v poriadku, ak niekomu ide len o estetickú stránku, keď si kupuješ obraz, tiež si ho vyberáš podľa toho, či sa ti páči. Loď založená na dizajne od Sailor Jerry bola vytetovaná už hádam miliardu krát, ale pre každého má iný význam. Robil som ju chalanovi z Litvy, ktorého otec bol sovietsky námorník, pre neho to bolo veľmi osobné a intímne. No pre iného môže mať symbol plavby životom.

Kde všade na tele si už tetoval?

Najčastejšie robím ruky, nohy, chrbát. Ale ak sa tou otázkou pýtaš na menej zvyčajné miesta, tak tvár a hlavu som robil veľakrát. Mnoho ľudí berie ako nekonvenčné miesto zadok, ale v japanese tradicional je úplne bežné mať potetovaný celý chrbát spolu so zadkom a vyzerá to super. Má to svoj význam, nie je to nejaká malá kérka na zadku, myslená ako vtip z rozlúčky so slobodou.  

Najstarší človek, ktorého si tetoval?

Asi pani v Londýne, ktorá mala, odhadujem, okolo 65 rokov. V krajinách ako Anglicko, Amerika, Taliansko je jednak námornícka tradícia a v minulosti ľudia fičali na rock´n´rolle, hippies, punku… Ľudia, ktorí už v 60-tych rokoch mali kérky, stále žijú. Na Slovensku v tomto čase nebolo miesto pre alternatívu, tetovanie bolo vnímané ako stigma z basy.

A čo najmladší potetovaný zákazník? Je tetovanie limitované – nemôžeš tetovať niekoho pod 18 rokov alebo potrebuješ súhlas rodiča?

V profesionálnom štúdiu sa ľudia pod 18 rokov netetujú.

Koho tetovať by bola pre teba česť? 

Táto méta sa mi už splnila. Obdivoval som prácu Lennyho Lenerta a Jirku Keclika z Olomouca. Na ich veciach som si mega ulietaval už od školy. Napísal som im, že k nim chcem prísť na kérku, vtedy som sa však hanbil, nevedel som, či som ich hoden. (smiech) Teraz sme kamoši a obidvoch som tetoval. To bolo pre mňa najväčšie zadosťučinenie. Kérovať takýchto profíkov je pre mňa oveľa viac ako napríklad cena z nejakej tattoo akcie. 

Viem, že často chodíš tetovať aj do zahraničia, povedz nám o tom viac.

Sem tam sa pritrafí. Medzi tatérmi fungujú hosťovačky – guest posty. Jednoducho „lidi znají lidi.“ Väčšinou sa tam dostanem cez známych, ktorí tam pracovali alebo pracujú. 

Buďme konkrétni, ako si sa dostal napríklad do Zürichu?

Žije tam veľmi dobrý slovenský tatér Dano Dubay. Mal som pred ním veľký rešpekt. Keď som bol na strednej, pozeral som si jeho videá a obdivoval ho. Skamošili sme sa a veľmi veľa som sa od neho naučil. Zavolal ma kérovať k nemu do Zürichu, kde pôsobí dlhé roky. Guest posty mi dávajú strašne veľa, veľa sa pri nich naučím. Trávim super čas s človekom, ktorý tetuje ten istý štýl ako ja, odkukávam od neho nové techniky a posúvam sa ďalej. Ako keď babky od seba odkukávajú, ako tá druhá robí segedín. (smiech)

         Návrhy, ktoré si Peter sám vymýšľa a kreslí.

V akých iných mestách si bol na guest postoch?

V Londýne som bol dvakrát, viackrát v Prahe, do Olomouca a Viedne chodím pravidelne, na jeseň sa chystám na Bali.

Na Bali?

Sám ešte neviem, ako to dopadne, som dosť spontánny človek. No mám v pláne ísť tam v septembri na dva mesiace. Na Bali je milión štúdií na vysokej úrovni, chodia tam tatéri z celého sveta. Veľa turistov, najmä z Austrálie, obľubuje american a japanese traditional. Bol som tam tri roky dozadu na dovolenke a povedal by som, že Bali je ázijská Kalifornia – surfy, skejty, motorky, koncerty... Teraz tam pôjdeme s frajerkou, ja budem pár dní v týždni kérovať a potom si budeme užívať krajinu.

Takže taká polopráca a polodovolenka?

Už ani neviem, kedy som bol naposledy v zahraničí bez strojčeka. Keď už budem na Bali, chcem poriešiť lacnú letenku do Singapuru a Malajzie a tetovať aj tam. V minulosti som mal dohodnutý guest spot s jedným štúdiom v hlavnom meste Malajzie, Kuala Lumpur, ale padlo to, tak verím, že teraz to vyjde.  

Celé to znie strašne jednoducho, zoberiem strojček, idem na opačný koniec sveta a tam tetujem. Čo to ale obnáša v praxi a ako je to s financiami? Platíš štúdiu za prenájom miesta na tetovanie?

Ako som hovoril, väčšina guest postov funguje na princípe „lidi, co znaj lidi.“ Si v kontakte so štúdiom, promujú ťa, najmä na Instagrame, hádžu tam tvoje kérky, napíšu, kedy tam budeš... Samozrejme, aj ty sa musíš prezentovať a dať von info – vtedy a vtedy budem tam a tam, ľudia, dôjdite na kérku. Financie sú vždy na dohode medzi tatérom a štúdiom, ale väčšinou si štúdio zoberie určité percento z tvojho honorára. Pomer percent sa môže odvíjať od toho, či tam chodíš pravidelne alebo si u nich po prvýkrát. Dnes veľa tatérov robí tour po mestách, ako keď je kapela na turné. Vybavia si guest spot v Prahe, Mníchove, Bratislave, Viedni, Bruseli a idú. Určite mám v budúcnosti v  pláne  niečo podobné. Chcem čo najviac cestovať. Byť na jednom mieste je nuda. (úsmev)

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.