Hudobník René Lacko: „Peniaze si do hrobu nevezmeme.“

Prichádzame do mesta X, na ulicu Y, do budovy Z. V malej miestnosti na konci chodby nás čaká bluesový hudobník René Lacko. Vchádzame a zbadáme množstvo gitár, bední, jedny bicie a malý písací stolík, na ktorom dominuje prilepený plagát Jimiho Hendrixa. Na skrinke visí kalendár s nahými ženami – darček od kamaráta, hudobníka žijúceho v Las Vegas, Jozefa Bobulu. Sadáme si na malú pohovku, zapíname diktafón a René začína hovoriť. Občas je prehnane skromný, občas vtipný, veď posúďte sami.

Povedz nám, kde sa práve nachádzame?

Sme v tajnej miestnosti, bol by som nerád, aby o nej ľudia príliš vedeli. Je to môj malý skladík, kde mám hodne staré gitarky, ktoré celý život zbieram. Obetoval som za ne všetky svoje peniaze a úspory. Mám tu aj staré aparáty, ktorých je v Európe len pár, napríklad bedne Marshall  z roku ´67 alebo ´70. Tie sa mi podarilo kedysi dávno vyšmeliť, dnes v dobe internetu sa to už, bohužiaľ, nedá. Mne sa strašne páči starý sound, preto to zbieram. 

Je kvalitný aparát a kvalitný hudobný nástroj dôležitý?

Človek musí vedieť hrať, to je hlavné. Marshall aj drahú gitaru si kúpiš, ale hrať musíš vedieť, či už na pár eurovej veci alebo stotisícovej. 

Prečo nechceš, aby o tomto mieste ľudia vedeli? 

Pretože sa nechcem chváliť. Vlastne už ani rozhovory nedávam, ani nehráme tak veľa ako v minulosti, maximálne jeden – dva koncerty za týždeň. Treba si troška aj oddýchnuť, lebo nevieme, dokedy tu budeme. 

Prečo si nám dal rozhovor, keď už žiadne nedávaš? 

Pretože vy ste v pohode. Nehovorím so všelijakými rádiami a televíziami, oni to zostrihajú, prekrútia, skrátia, vytrhnú z kontextu a vznikne z toho "guláš matiáš".

Vráťme sa ku gitarám, takže okrem toho, že na ne hráš, ich aj zbieraš?

Áno, začal som pred 30-timi rokmi, keď som zarobil prvé peniaze, ešte v robote, nie hraním a celú výplatu som minul na gitaru. Potom som chodil zvyšok mesiaca na lúku, jesť hríby a šošky. (smiech) 

Koľko gitár tu máš?

Neviem, vôbec. Doma v garáži mám ďalšie, na ktoré aj hrám. Tieto tu, sú také, povedal by som, raritky. 

Staré bedne, gitary - raritky a úlovok zo smetiaka - lampa. 

Počula som, že gitary aj sám vyrábaš.

Dnes je konzumný svet a dobrá gitara stojí od 5000 eur hore, ale keď je človek šikovný a má záhradu, môže si na nej vystrúhať vlastnú gitaru – záhradnú zmes, ako ja hovorím. (smiech) 

Akú rolu v tom zohráva tá záhrada? 

V garáži mám jedno auto, v druhej druhé, takže tam sa nič robiť nedá. Na záhrade mám malú peknú chatku, takže tam si môžem robiť. Potom sa všetky tie gitary volajú záhradné zmesi. 

Kto je René Lacko?

Fúú, dosť ťažká otázka. Som blues-rockový muzikant. Ale nemôžem sám seba súdiť, to môže niekto iný. Nebudem sa chváliť, to proste nejde. 

Nechcem, aby si sa chválil, ale aby si sa charakterizoval. Mierim k tomu, že mnoho ľudí o tebe hovorí, že si vždy pozitívne naladený, je to tak? 

Určite som. Dnes je taká doba, všetci riešia peniaze, ale treba si uvedomiť, že do hrobu si ich nezoberú. Treba sa usmievať, to je základ a nebrať všetko tak vážne. Idem touto cestou a aj deti, ktoré učím, sa snažím takto viesť, smiať sa, byť nad vecou a neplakať, keď náhodou niečo nebudem vedieť hrať. 

Kedy ťa dobrá nálada prejde?

Keď hrám tri koncerty po sebe a unavený v noci šoférujem domov. Ale potom to dospím a zase je dobre. 

Ako si sa dostal k hudbe?

Keď som bol malý, mohol som mať  osem, deväť rokov, otec ma učil na gitare prvé akordy a nútil ma hrať. Ja som nechcel, povedal som, že nikdy nebudem hrať. Nikdy. A išiel som na hokej. Keď som mal 14, hokejová doba skončila a chytil som starú ruskú gitarku a začal sám od seba hrať. Jednoducho netreba deti nútiť, myslím si, že to vôbec nie je dobré. Sám som svoju dcéru trošku k hraniu smeroval, ale povedala mi, že toto nie je jej cesta. Najlepšie sa majú ľudia, ktorí robia to, čo ich baví a majú za to aj nejaké peniaze, vôbec nemusia mať milióny, ale sú spokojní. Presne takto to beriem, hudba je moje remeslo a ja som za to vďačný. 

Ako si povedal, sám aj vyučuješ. Aj teraz keď sme prišli, akurát odchádzal jeden žiak. Ako sú na tom dnešné deti, chcú hrať alebo ich do toho tlačia rodičia? 

Mám desať žiakov, skôr hľadám kvalitu ako kvantitu. Tie deti, čo ku mne chodia, sú veľké talenty, vždy prídu s radosťou. Venujem sa im individuálne, ukazujem im veci, ktoré som sa naučil za 30 rokov. Vtedy nebol internet, učil som sa z pásiek a kotúčov. Chcem, aby vedeli sólovať a uplatniť sa v každom štýle. Toto dnes v hudobných školách chýba, napríklad džez sa vyučuje len v Bratislave, ak vôbec.

Vlastnoručne vyrobené gitary - „záhradné zmesi."

Prečo ťa oslovil práve tento hudobný štýl, blues?

Je v ňom veľa cítenia, je to americko-anglický štýl, ktorý sa hrá v celej Európe a po celom svete. Muzika je gitarová a je o sólovaní, presne to sa mi páči.

Neuvažoval si niekedy, že by si išiel skôr komerčnejšou cestou?

Čo myslíš pod komerciou? 

Mám na mysli to, že poznám tvoje meno, tvoju tvár, ale z hlavy neviem zahmkať žiadnu tvoju pesničku.

Štýl, ktorý hrám, je trošku iný. Práve preto, že je nekomerčný, nehrá sa v rádiách. Je doba, keď treba strašne veľa platiť za pesničku, ktorú budú stanice rotovať. My väčšinou spievame po anglicky, hrávame v Čechách, Poľsku, Nemecku, Švajčiarsku, tam ľudí naša muzika zaujíma. Keby som robil hudbu pre Slovákov, pre naše rádia, myslím, že by zapadla prachom. Štýl, ktorý hrám, na Slovensku moc nejde.

Na tvojom webe som našla info, že od roku 2001 sa živíš hudbou, je to reálne? Ako vyzerá tvoj deň, vstaneš, tvoríš, učíš, potom máš koncert?

Nie, nie. Ráno vstanem, najem sa a dám si kávu – klasika. Potom buď trošku pohrám, učím mojich žiakov alebo idem do garáže robiť auto. Tam som väčšinou do večera, takto to ide celý týždeň. Cez víkend väčšinou hrám. Niekedy ideme na tri dni, zoberieme Česko a Nemecko jednou cestou. No takto jazdíme už len raz za tri mesiace, pretože je to náročné. Na cestách je strašne veľa áut, minule sme išli do Drážďan 12 hodín, bolo to strašné. 

Už v úvode si spomenul, že teraz koncertujete menej ako kedysi, čo to v praxi znamená?

Teraz hráme tak 100 koncertov ročne, v minulosti to bolo 170 až 200, neviem presne.

Prečo aktuálne hráte menej?

Menej, ale za viac. (smiech) Ale nie, teraz vážne, menej nám už stačí, deti vyrástli, sú veľké a čože nám už treba? Stačí, aby bolo na pivečko a na chlebík. 

S kapelou DownTown budúci rok oslavujete 25 rokov, popíš nám vašu tvorbu.

25 rokov?! Preboha, to už aby sme do šrotu išli. 

To snáď nie. Aká je vaša tvorba? 

Naša tvorba je klasický blues rock, klasická gitarová muzika. Počúvam klasiku, dobré 60-te roky, inšpiráciu hľadám v starých bluesových, rockových veciach, ktoré poznajú všetci – Led Zeppelin, Jimi Hendrix, Ten Years After. Niečo mi napadne, niečo si napočúvam, samozrejme, že to neskopírujem. 

Minulý rok ste vyhrali v ankete Slovak Blues najlepšie CD roka. Celkom úspech.

Vôbec som o tom nevedel, dozvedel som sa to, až keď mi poslali výsledky. Ja už do súťaží nechodím, my sme kedysi veľa povyhrávali, ale teraz to už nemám za potreby. Ale kolega tam poslal CD a prihlásil nás, takže mu odkazujem: pane Gorušo, (bubeník kapely DownTown, poz. aut.) dostaneš, som ti hovoril, neposielaj to tam. (smiech)

Ale potešilo ťa to nie?

Áno, CD som vydal, neurobil som žiadne promo, spravil som len pár klipov a koncertov. 

Vedia, napríklad tvoji susedia, takí bežní ľudia, čo nesledujú hudobnú scénu, že vedľa nich býva slovenská bluesová špička?

Nevedia nič, susedia sú starší ľudia, tak 60+ a vždy keď idem v montérkach z garáže, tak sa ma pýtajú: čo z roboty, z roboty? A ja len poviem: áno teta, z roboty a mám vybavené. 

Takže nikto nevie, že si úspešný hudobník?

A tak vedia niektorí, ale mladí takú hudbu nepočúvajú a k starším som sa už vyjadril. Nikomu nehovorím, že hrám, na čo? 

Už v úvode si spomenul garáž, čo tam robíš? 

Mám staré auto, veterána z roku ´73, mám ho rozobratého do posledného šróbika. Neviem, kedy ho zložím, ani neviem, kde som dal všetky súčiastky. Už som do neho dal strašne veľa peňazí, je to studnica na financie. Som vyučený automechanik, mám to ako hobby, nerád sa nudím. 

Jimi Hendrix - hudobný vzor Reného Lacka. 

Kalendár - darček z Las Vegas od kamaráta, hudobníka Jozefa Bobulu. Keď najbližšie príde na Slovensko, KECY K VECI vyspovedajú aj jeho. 

Povedz mi prvé tri slová, ktoré ti zídu na um, keď poviem Jimi Hendrix.

Fender stratocaster, to máš hneď dve slová. A potom Marshall, to je jasné. 

Okrem toho, že je to tvoj veľký hudobný vzor, v 1996 si sa v Severnej Karolíne v USA zúčastnil súťaže v interpretácií jeho skladieb, ktorú vyhlasuje jeho rodina, veľmi dobre si sa umiestnil. Ako si na to spomínaš?

To bolo dávno, preboha. Bola to moja prvá a aj posledná cesta takto ďaleko, išiel som len s vakom a gitarou. Bolo to skvelé, už v tých 90-tych rokoch to mali vychytané, veľmi vysoká úroveň. Chcel som zostať v štátoch dlhšie, bol som mladý, slobodný, problém bol v tom, že mi víza skrátili z troch mesiacov na tri týždne, tak som sa musel vrátiť domov.

Ako si sa o tejto súťaži dozvedel? 

Milanovi Čížovi, ktorý vyrába gitary, som raz nahral na pásku šesť pesničiek od Hendrixa a on to poslal cez časopis Guitar Player do spomínanej súťaže. Oni mi potom poslali pozvánku, nechápal som, nevedel som, o čo ide. Keď mi to docvaklo, volal som Milanovi a povedal mu: tak ďakujem ti pekne kamarát, teraz mi požičaj 30 000 korún, nech môžem ísť. 

Všimla som si, že na každom koncerte, alebo teda väčšine, lebo každý som nevidela, máš klobúk. Patrí to k tvojmu imidžu?

Bluesoví aj country hráči ich nosia, je to asi súčasť imidžu. Tento môj mi dal Marek Homola a ja som si okolo neho omotal metalový opasok. Je už celý zodratý, keď hrám, spotím sa a on sa, chudák, celý ohne dole, musím si kúpiť nový. Nosím ho, lebo už nemám dlhé vlasy, kedysi som mával až po zadok, ale v ´91 som si dal spraviť trvalú a tá mi vlasy zničila. 

Trvalá sú skôr 80-te roky, nie?

Neviem, na Slovensko to asi prišlo opozdenejšie. Mal som vlasy po zadok a keď mi spravili trvalú, tak som ich mal do pol chrbta. Nakoniec som sa dal ostrihať, lebo som ich mal zničené. A potom som si dal zase trvalú, lenže z tých krátkych vlasov to vyzeralo, ako keby som mal na hlave mikrofón. Pozrel som sa do zrkadla a povedal som si: a dosť! A od vtedy to mám takto.

Čím aktuálne žije vaša kapela? 

Teraz hrávame koncerty Tribute to Jimi Hendrix, museli sme sa naučiť nové pesničky. Chodí na ne veľa ľudí. S týmto projektom sme boli v Nitre, Bratislave, budeme v Púchove a potom pokračujeme na jeseň. 

Cez leto nehráte?

Hráme, ale neviem kde. 

A kto vám manažuje kapelu?

Ja sám. (smiech) Mal som manažérov a tí mali vždy nový mobil a nám furt nechodili peniaze na účet. A potom sme zistili, že peniaze sú, ale v nesprávnych rukách. Manažéri si mysleli, že keď prišli honoráre za tri koncerty, tak sú hneď ich. Aj David Bowie urobil americké turné kedysi dávno v 70-tych rokoch, mal vypredané haly a prišiel domov a dom mu zapečatil exekútor. Promotér mu ukradol všetky peniaze, nemal ani korunu a musel ísť bývať k mame. Takže ja som bol na tom ešte celkom dobre, aj keď som tiež býval u mamy. (smiech)

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.