Až keď jej zišli nechty, prestala pracovať. Blogerka Erika Mokrý.

Dlhé blond vlasy. Predĺžené mihalnice. Modré kontaktné šošovky. Túžba po silikónoch. Takto pred pár rokmi žila Erika Mokrý. Potom prišla choroba. Rakovina. Tá ju pripravila o vlasy, mihalnice, nechty, prsník... No niečo jej i dala – nový, „tak trocha iný“ pohľad na svet, ktorý šíri ďalej. Počas liečby začala o rakovine blogovať. Ukázala, že život so zákernou chorobou nie je len o utrpení. Je otvorená, vtipná a nemá problém uťahovať si sama zo seba. Jej blogy ľuďom hovoria pravdu, no i dávajú nádej a povzbudenie. Pred nedávnom o svojej náročnej ceste napísala knihu Tak trocha inak. Akéhokoľvek honoráru sa vzdala a všetky peniaze z predaja knihy venuje na pomoc onkologickým pacientom. KECY K VECI mali tú česť s touto odhodlanou Prievidžankou žijúcou na juhu Francúzska hovoriť. Výsledok dvojhodinového stretnutia si máte možnosť práve prečítať.

Na úvod trochu od veci otázka, prečo je vaše priezvisko v mužskom rode – Mokrý a nie Mokrá? 

Pretože keby mám Francúzom vysvetľovať, že ja som Mokrá a môj manžel Mokrý, nepochopia to a vznikol by administratívny problém. Oni nepoznajú ženský ekvivalent priezviska. Aj za slobodna, keď som mala meno končiace na -ová, vždy s tým boli problémy. 

Priznám sa, že mám trochu stres, pretože som ešte s nikým nerobila rozhovor o jeho zdravotnom stave. Nerobí vám problém verejne hovoriť o tak intímnej a osobnej stránke života?

Sama som sa rozhodla, že o tom hovoriť budem a sama rozhodujem, do akej miery sa ľuďom otvorím. Keď som začínala s blogom, vôbec som nerátala, že narastie do takýchto rozmerov. Nevadí mi hovoriť o chorobe a liečbe. Najčastejšie sa však ľudia pýtajú na stravu, lieky a doplnky. No nie som lekár, ani psychológ, nemám lekárske vzdelanie a nemôžem hovoriť, čo by bolo pre iných najlepšie, môžem im povedať len svoje skúsenosti. 

Na svojom blogu komunikujete veľmi otvorene. Nemáte s tým občas aj negatívne skúsenosti?

Niekedy mi príde správa typu: „Čau, počuj, aké to bolo počas chemoterapie v posteli? Išlo to?“ Toto mi fakt vadí. Nikdy som daného človeka nevidela, nepoznám ho a rovno sa spýta na môj sexuálny život počas veľmi náročnej liečby. Určite je potrebné aj o tejto téme hovoriť, ale každá komunikácia má svoje hranice. 

Spomeniete si na chvíľu, keď vám lekárka oznámila, že máte rakovinu? 

Popravde túto situáciu som vytesnila, moc si nepamätám. Mám len malé záblesky – sedeli sme s manželom v malej ambulancii, lekárka nám ukazovala papiere, v ktorých boli výsledky histológie. Nemohla som tomu uveriť. Hovorila som si, že doktorka sa musela odžubať a nie je to pravda. Aj keď tušíte niečo zlé, stále máte v sebe malinké „čo ak“. Potom som sa rozplakala a môj manžel mi povedal, že to zvládneme. Od tejto chvíle som bola presvedčená, že to dáme a rakovinu porazíme.

Nie ste naštvaná na slovenské zdravotníctvo? Tu vám chorobu nezistili, stalo sa tak až vo Francúzsku. 

To je veľmi otázne, pretože na Slovensku mi robili sonografiu deväť mesiacov predtým, ako mi vo Francúzsku rakovinu diagnostikovali. U nás mi našli fibroadenóm, teda nezhubný typ tumoru. Možno sa za tých deväť mesiacov prekoprcol na zhubný. Možno som ho mala zhubný už na Slovensku. To už nikto nezistí a popravde ani po tom nepátrame. Čo by sa zmenilo? Rakovina v mojom tele bola a som šťastná, že ju lekári našli a vyliečila som sa. Necítim hnev, hoci poznám veľa žien, ktoré píšu sťažnosti na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Osobne si však myslím, že to je najhoršie, čo človek môže urobiť. Počas choroby potrebujete všetok čas a energiu sústrediť na seba a nie na písanie sťažností, hnanie lekárov pred súd… To mi príde úplne šialené.

Asi sú tí pacienti presvedčení, že sa niekde stala chyba na úkor ich zdravia a života. 

Na Slovensku sú skvelí lekári. Pred chorobou som pracovala v zdravotníctve, mám osobnú skúsenosť s rôznymi špecialistami. Systém je však veľmi zlý a na ňom všetko zlyháva. Keď človek, ktorý má tumor s 99-percentnou agresivitou, čaká na CT-čko alebo rezonanciu tri týždne a ďalšie tri týždne na výsledky, stratí skoro dva mesiace, počas ktorých mu mohla byť nasadená liečba. Vo Francúzsku mi behom pár dní spravili potrebné vyšetrenia a do týždňa ma operovali. Snáď nasledujúce slová nevyvolajú vášne, no keby som liečbu mala podstúpiť na Slovensku, nie som si istá, či by som sa dnes s vami rozprávala. 

Poďme k vášmu blogu Tak trocha inak. Najprv ste písali anonymne, až po nejakom čase ste vyšli s kožou na trh, prečo?

Nielen s kožou, ale aj s kozou. (smiech) Veľa ľudí si myslí, že človek s rakovinou skončil a o chvíľu zomrie. Ja, aj moje okolie sme mali rovnakú predstavu. No počas liečby som zistila, že to môže byť aj inak. Normálne som fungovala, chodila do práce, zorganizovali sme s manželom, vtedy ešte priateľom, svadbu a zobrali sa. Toto veľa ľudí nevedelo pochopiť. Boli presvedčení, že si vymýšľam a žiadnu chorobu nemám. Pochybovali, že sa dá s rakovinou normálne žiť. Keď mi začali chodiť nepríjemné správy, rozhodli sme sa ukázať a priznať, kto sme. No situácia sa ešte zhoršila, ľudia začali písať fakt odporné veci. 

Aké?

Želali mi smrť. Písali, že si mám rakovinu užiť, že je dobré, že si ma príroda vybrala a podobne. 

Uf. Prečo vám písali takéto veci?

Neviem. Možno preto, že som im ukazovala „tak trocha iný“ pohľad na liečbu, že sa dá aj chodiť na chemoterapiu, aj do práce – jednoducho normálne žiť. Alebo možno im rakovina zobrala niekoho blízkeho a sú ňou natoľko znechutení a zasiahnutí, že prajú smrť všetkým, ktorých táto choroba postihla. Každopádne sú to veľmi nešťastní ľudia. 

Počas náročnej liečby ste chodili do práce?

Áno a nepýtajte sa ma, ako som to zvládala, lebo sama neviem odpovedať. Dokonca som nechodila autom, ale autobusom počas leta v horúčavách. 

Kde pracujete? 

Pracujem ako školiteľka zamestnancov v McDonalde. Chcem to zmeniť, nie je to moja práca snov. Na Slovensku som pracovala šesť rokov ako manažérka v zdravotníckom zariadení. Mám skončené učiteľstvo ekonomiky a administratívy. Keby zostanem v našej krajine, asi by som robila na inej pozícií, ale ako Slovenka v zahraničí sa ťažšie uplatňujem.

Čiže počas chemoterapie ste denne pracovali v Mekáči?

Áno, sama nerozumiem, ako som to zvládala. Bola som presvedčená, že ma žiadna chemoterapia nezloží. Liečbu som mala vždy v piatok, cez víkend som bola doma a od pondelka opäť v práci. Takto som fungovala, až kým mi nezišli nechty, čo je jeden z vedľajších účinkov chemoterapie. Liečiť som sa začala 7. júla a na PN-ke som zostala od polky októbra. 

Muselo to byť strašne náročné. 

Bolo. Prvé tri chemoterapie – červené sú naozaj veľmi náročné. Veľa vecí je však v hlave. Práve tá ma zachránila – nepoľavila soma verila som, že to dám. No začiatky boli naozaj ťažké. Navyše som pri prvej chemoterapii odmietla lieky na nevoľnosť. Chcela som presvedčiť svoj organizmus, že bude v poriadku. Samozrejme, on presvedčil mňa o opaku. Bolo mi neskutočne zle, nonstop celý víkend som vracala. 

Nechýbali vám počas liečby rodičia?

Tí chýbajú vždy, ale je dobré, že počas chemoterapie sme spolu neboli. Bolo by pre nich hrozné, vidieť ma v stavoch, v ktorých som bola. 

Z  vášho blogu som ani raz necítila, že by ste sa chorobe poddali alebo si pripustili, že nad ňou nevyhráte. 

Komu by pomohlo, keby som písala depresívne statusy? Mala som aj také blogy, potrebovala som sa vypísať, sú niekde hlboko uložené a v živote sa k nim nevrátim. Hovoriť o negatívnych veciach nepomôže. Netvrdím, že chemoterapia je super, ale keď sa na chorobu naučíte pozerať inak, postavíte sa jej, prestanete sa ľutovať a klásť si zbytočnú otázku – prečo ja? – dá sa ťažká situácia zvládnuť. Som strašne rada, že mám možnosť ukázať ľuďom aj iný pohľad. Keď mi niekto napíše spätnú väzbu, že ho moje blogy povzbudili a nakopli, som naozaj šťastná.

S ľahkosťou píšete o veľmi vážnej téme, ste dosť vtipná. Je vám humor blízky?

Plač vám nepomôže, smiech áno. Pred chorobou som bola strašne nudná, úplná suchárka. Počas liečby mne aj môjmu manželovi humor pomáhal. Aj keď náš typ srandy veľa ľudí nechápe.

Napríklad?

To asi nepoužijete do rozhovoru. 

Uvidíme, skúste. 

(smiech) Keď je v lete teplo a ženy sa potia, zvyknú povedať, že im tečie pomedzi kozy. No ja mám len jeden prsník, preto hovorím, tečie mi povedľa. Veľa ľudí nechápe, že si dokážem zo seba urobiť srandu a občas im môj tip humoru dokonca vadí.  

Možno preto, že ženy sú citlivé na svoj zovňajšok. Vy naopak bežne o sebe hovoríte, že ste „tá bez kozy“. 

Asi sa netreba brať príliš vážne, veď ide o obyčajné fyzično. Spomínam si na situáciu, keď som pracovala na Slovensku na rádiológií, na oddelení ležalo asi 15-ročné dievča. Diagnostikovali jej na členku alebo pod kolenom, už si presne nepamätám, tumor kosti. Museli jej odrezať celú končatinu, mama dievčiny strašne, strašne plakala. Vtedy som nechápala, prečo je potrebné odrezať celú nohu a nie len postihnutú časť. Primárka mi vysvetlila, že pokiaľ majú človeku s rakovinou čo odrezať, nech odrežú. Pretože keď ju má na mieste, ktoré sa odrezať nedá, tak je liečba o niečo zložitejšia. Pre mňa išlo fakt len o prsník. Keď mi ho vzali, aj choroba odišla preč. S jedným prsníkom sa dá žiť, s rakovinou nie. Čo si vyberiete – dve prsia alebo život? 

Aký bol váš život pred rakovinou? 

Nechcem, aby to vyznelo ako klišé, ale nevedela som si vážiť silu okamihu. Ľudia všetko odkladajú a ja som nebola výnimka – spravím to zajtra, keď budem mať čas, keď budem mať našetrené… No nikto z nás nevie, čo sa zajtra stane, či vôbec dostane príležitosť nadýchnuť sa. Predtým som bola veľmi materiálne založená a hrozne mi záležalo na fyzickom výzore. Spávala som maximálne štyri hodiny denne a stále som pracovala – nenapraviteľný workoholik. Všetko som venovala práci, i keďsom bola v pozícií zamestnanca a nie vo vlastnej firme. Keď niekto niečo potreboval, hneď som riešila a vybavovala. Uprednostňovala som potreby iných pred svojimi. Dnes som určite iná, na všetko idem pozvoľne a myslím viac na seba. 

Prejdime k vášmu najnovšiemu počinu, knihe Tak trocha inak. Aké máte ohlasy? 

Práve minulý týždeň mi písala jedna mladá kočka. Myslela si, že má zanedbaný pruh, no bola to rakovina. Ležala na oddelení po operácii a sestrička jej doniesla moju knihu. Ďakovala mi, že vie, čo ju čaká, nemusí sa báť a bude to naozaj inak, ako si myslela. A ešte napísala, že sa tak nasmiala, až jej skoro praskli stehy. Som šťastná, keď mi prídu podobné správy. Preto okrem klasického predaja, distribuujeme knihy zdarma do nemocníc. Chceme, aby sa dostali k ľuďom, ktorým môžu pomôcť. 

Ako vznikol nápad posunúť sa z blogu ku knihe?

Na jednej strane si ju ľudia sami pýtali, na druhej nám pomáha financovať aktivity, ktoré robíme. Spolu s manželom sme minulý rok založili občianske združenie, v rámci ktorého pomáhame onkologickým pacientom. Počas mojej liečby som nosila šatky a turbany, ktoré sú certifikované a vyrobené z materiálu, ktorý pokožku nepodráždi. Vďaka modernej technológii udržiavajú stálu teplotu hlavy. V lete sú vzdušné a prefukuje cez ne a naopak v zime držia teplo. Veľa žien sa ma pýtalo, odkiaľ ich mám. Kupovala som ich vo Francúzsku, na Slovensku sa vtedy nedali dostať. Prostredníctvom nášho združenia si ich už môžu kúpiť aj Slovenky. Ak sa ohlásia pacientky, ktoré si ich nemôžu dovoliť, pošleme im ich. 

Zdarma? 

Áno. Najprv sme to robili z našich úspor, no dnes vďaka knihe vieme pomôcť oveľa viac ľudom. Akéhokoľvek zisku z predaja som sa zriekla a všetky financie používame len na pomoc onkologickým pacientom. Robíme to aj individuálne, aj spolupracujeme s nemocnicami. Pravidelne každý mesiac posielame balíčky a sestričky ich pacientkám prerozdeľujú. Taktiež zdravotníci vo Francúzsku mi odkladajú parochne. Francúzsky sú veľmi hrdé ženy a nechcú nosiť parochne po niekom. Na Slovensku ich vieme posunúť pacientkám, ktoré si ich nemôžu dovoliť. Do budúcna, aj vďaka peniazom z predaja knihy, plánujeme vytvoriť projekt „Štartovací balík“. 

O čo pôjde?

Súčasťou každého balíčka bude šatka alebo turban a brožúra, na ktorej začíname pracovať. Na Slovensku je o rakovine mnoho brožúr, no všetky tvorili lekári. Sú napísane veľmi odborne a bežný pacient im nemá šancu rozumieť. Preto spíšeme potrebné informácie ľudskou rečou, samozrejme pod dohľadom onkológa. Balík plánujeme spustiť budúci rok vo februári. 

Prečo robíte všetky tieto samaritánske aktivity? 

Asi cítim vďačnosť, že tu môžem byť. Vďaku za druhú šancu na život. A chcem to vesmíru týmto spôsobom vrátiť. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.