O bývalej vojačke a háčkujúcej päťnásobnej mame. O Martine Gromovej.

Na úvod krátke upozornenie – je možné, že po prečítaní tohto rozhovoru budete mať zlý pocit. Zo seba. Pretože aj napriek tomu, že nevychovávate päť detí, občas nemáte na nič čas a neviete, kde vám hlava stojí. Bývalá vojačka Martina Gromová si popri starostlivosti o päť ratolestí nájde čas aj na hand-made tvorbu. Ako jediná na Slovensku vo veľkom háčkuje hračky podľa kresieb detí. Tvorí aj podľa vlastných nápadov a svoje know-how posúva ďalej – píše návody pre ostatné kreatívne duše. So svojimi výtvormi vyhrala už viacero súťaží. KECY K VECI ju navštívili doma v bojnickej časti Dubnica. Na päť detí je u Gromovcov veľmi veľký poriadok a nezvyčajné ticho. To preto, lebo najstarší Nino je v hudobnej škole, dvojičky Marko a Laura sú v škole prírode, predposledná Karla je na ceste domov od babky a najmladšia dvojmesačná Olívia ticho spinká. Ideálny čas zapnúť diktafón a dozvedieť sa o tejto šikovnej žene viac. 

Si povolaním vojačka, prečo si sa rozhodla pre túto profesiu? 

Trochu ťa poopravím, už nie som vojačka, od nového roka som na výsluhovom dôchodku. Môj otec bol vojak a ja som si celý život hovorila, že nikdy, skutočne nikdy vojačka zo mňa nebude. Po strednej škole sa mi nechcelo ísť na vysokú školu. Odišla som do Anglicka a robila au-pair. No dostala som sa do zlej rodiny, vôbec sa mi tam neľúbilo a po troch mesiacoch som sa radšej vrátila na Slovensko. Poslala som si prihlášky na tri vysoké školy, otec ma predvedčil, aby som si dala aj na vojenskú. Nakoniec som išla na prijímačky len na vojenčinu, zobrali ma a päť rokov som tam študovala. 

Čo v praxi znamená, že si bola vojačkou?

Vyštudovaný mám odbor výstrojné zabezpečenie – ekonomika armády. Oficiálne mám titul inžinier ekonómie, no so zameraním na armádu. Pracovala som ako náčelníčka skupiny muničných štandardov, v praxi to znamená, že som prekladala dokumenty z NATO z angličtiny do slovenského jazyka a následne na to spracovávala slovenské obranné štandardy. 

Keď sa povie vojak, vojačka mnoho ľudí si predstaví životu nebezpečné situácie, takže v nich si sa neocitla?

Nie, nie, našťastie nie. No manžel bol tiež profesionálnym vojakom, na výške sme sa spoznali a odvtedy sme spolu. On bol na dvoch zahraničných misiách. Keď mal prvý syn Nino asi pol roka, odišiel na misiu do Kosova. Neskôr v roku 2012 bol na misii v Afganistane.  

Najmladšia dcérka Olívia. 

Momentálne si na materskej s piatym dieťaťom. Vždy ste s manželom chceli veľkú rodinu?

Áno, tri – štyri deti sme chceli určite. Manžel hovorí, že keď ma spoznal, hneď vedel, že chce mať so mnou päť detí. Vraj to aj mne, aj naším známym hovoril, no ja si na to už nespomínam. (smiech) Vždy, keď prišlo ďalšie dieťa, potešili sme sa. Najmenšia Olivka má teraz dva mesiace a viem, že je posledná. Rodiť som chcela maximálne do 40-tky, čo bude budúci rok, takže to už nestíham a ani zo zdravotných dôvodov nebudem riskovať. Päť detí je konečné číslo. 

Keď sú obaja rodičia vojaci, je aj výchova detí „sparťanská“?

Manželova výchova aj áno, moja až tak nie, i keď aj ja občas kričím, no len keď ma naozaj vytočia. Keď som s deťmi chodievala na liečenie, ostatné maminy mi hovorili, aké mám poslušné a dobre vychované deti. No myslím, že by mohli aj viac poslúchať. (smiech)

Poďme už k hlavnej téme nášho rozhovoru, k háčkovaniu. Ako si sa k tomu dostala?

Už od dieťaťa som mala vzťah k ručným prácam. Mama ma učila štrikovať. Vraj aj háčkovať, no na to si fakt nespomínam. Keď som bola s dvojičkami na materskej, chytila som háčik do ruky a začala som im háčkovať čiapočky. Bavilo ma to, no potom som sa vrátila späť do práce a na hobby som nemala čas. Intenzívne a vo väčšom som sa háčkovaniu začala venovať až na materskej s predposlednou dcérou Karličkou, ktorá má teraz päť rokov. Veľmi ma to chytilo a tejto handmade tvorbe som prepadla. 

Tvoja tvorba je unikátna v tom, že háčkuješ hračky podľa detských kresieb a predlôh. Založila si značku From drawing to toy (Hračka z kresby). Ako ti to zišlo na um? 

Za to vďačím môjmu synovi Markovi. Práve on prišiel s nápadom, aby som mu uháčkovala hračku – „boxíka“, ktorého si nakreslil. Bola som vtedy na materskej a peňazí nebolo veľa, takže na hračky sme moc nemíňali. On to asi vnímal a preto chcel hračku, ktorú nekúpim, ale uháčkujem. Spravila som ju a dokonca tento „boxík“ sa dostal do nášho loga. Keď to naši známi videli, prišli za mnou s obrázkami svojich detí a s prosbou, aby som ich uháčkovala. Postupom času sa to začalo nejako kopiť a sú tomu tri roky, čo háčkujem takto podľa kresieb. Syn mal vtedy sedem rokov a teraz má desať. 

Bola už kresba, ktorá sa nedala uháčkovať? 

Nikdy si nepoviem, že to nedám. Poslali mi už kadejaké čarbaničky, ale vždy sa s tým popasujem a pokúsim sa pretaviť kresbu do hračky. Je to pre mňa vždy výzva. 

Niektorí ľudia, keď sa povie háčkovanie, tak si predstavia babičku v hojdacom kresle ako háčkuje ponožky, vyveď nás z omylu, si mladá, energická žena...

Skôr to vnímam úplne opačne, dnes veľmi veľa žien háčkuje, hlavne hračky. Aj háčkované, aj štrikované oblečenie sa vracia späť do módy. Dajú sa spraviť rôzne módne a moderné kúsky. Napríklad videla som značku Dolce & Gabanna, ako ponúka štrikovaný kúsok za 1500 eur. Reálna cena je o mnoho nižšia. Viem taký istý produkt spraviť za stovku, maximálne za 150 eur. A tu prichádzame k zaujímavému paradoxu – niektorí ľudia čakajú, že to spravím za 20 eur. 

Neuvažovala si aj ty, že by si k hračkám pridala aj takéto dizajnové kúsky?

Nezameriavam sa na oblečenie, rozvíjam a zdokonaľujem hračky. Počas nášho pôsobenia v armáde sme nemohli podnikať, vojaci to majú zakázané. Keď sme odišli, čo bolo len nedávno, založili sme s manželom firmu. Chceli by sme sa hračkám venovať vo väčšom, napríklad rozšíriť sortiment aj o šité hračky, nielen háčkované. Primárne sa však chcem venovať háčkovaniu z obrázkov. Vzadu na záhrade máme staršiu stavbu, chceme ju prerobiť a spraviť si tam dielňu, tak snáď sa to podarí. 

Pátrala som na internete, či sa na Slovensku ešte niekto venuje šitiu podľa predlôh detí a nenašla som nikoho. Ty vieš o niekom?

Veru neviem o nikom. Na Facebooku v rôznych skupinách, kde si háčkujúce ženy radia, občas vidím, že mamička alebo babička uháčkovala dieťaťu, vnúčaťu hračku podľa predlohy, ale takto vo veľkom to nerobí na Slovensku nikto. 

Kedy to všetko stíhaš popri starostlivosti o päť detí? 

Háčkovaniu sa venujem najmä po nociach. Minulý rok, keď som chodila ešte do práce, tak to bolo náročnejšie. Koľko razy som sa dostala do postele okolo druhej – tretej v noci a vstávala som o pol piatej, pretože deťom bolo treba spraviť desiate. No neuveriteľne ma baví tvoriť, takže spánok som háčkovaniu rada obetovala. Dlhodobo sa však nedá fungovať na dvoch hodinkách spánku. Teraz to ide, Olívia je maličká, má dva mesiace a cez deň, keď spí, háčkujem. Za chvíľu bude loziť, sama som zvedavá, či budem potom stíhať. 

Koľko hračiek si už uháčkovala? 

To fakt neviem, nemám to spočítané, ale bolo ich strašne veľa, stovky určite. Je to však veľmi zdĺhavý proces, jednu hračku háčkujem približne 25 až 30 hodín. Macka uška, ktorý je veľmi populárny, zvládnem aj za menej, pretože som ich uháčkovala už veľa, okolo 30, tak mi to ide od ruky. K nemu som napísala aj návod, podľa ktorého ho dokážu uháčkovať aj iní tvorcovia. Napríklad akordeón som háčkovala strašne dlho, tam som dávala aj výplne, aby sa s ním dalo hýbať ako s reálnym hudobným nástrojom. Keď príde obrázok a háčkujem podľa neho, tiež si musím najprv premyslieť, ako to vlastne urobím, takže aj to trvá dlhšie. 

Zväčša tvoríš podľa obrázkov detí, máš čas ešte tvoriť podľa seba, čo ťa inšpiruje?

Inšpiráciu nestíham hľadať, naozaj väčšinou tvorím podľa predlôh detí. Ľudia mi posielajú obrázky a ako som už hovorila, nikdy nepoviem nie, to sa nedá, vždy sa aspoň pokúsim. Každá kresba je pre mňa výzvou, je jedinečná a tým pádom aj hračka je originálna. Ak sa pýtaš vyslovene na inšpiráciu, tak tým, že mám päť detí, tak jej mám naozaj dosť. Päť ročná dcéra Karlička sledovala v telke Mira Jaroša a stále si spievala jeho piesne. Tak som jej ho uháčkovala a len tak zo srandy som mu to poslala na Facebooku do správy. Veľmi sa mu to ľúbilo, dal si to na nástenku a potom mi písal, že fotka háčkovaného Mira Jaroša mala viac lajkov, ako tie, čo dával dovtedy on. Potešilo ma to. Strašne veľa ľudí sa ozvalo, že by ho chcelo, tak aj k nemu som spísala návod, aby ho mohli šikovné ženy uháčkovať deťom. 

Už sme sa tej témy trošku dotkli, ako je to s cenami za hračky, nešpekulujú ľudia, nezjednávajú? 

Keď som začínala, tak som sa bála, povedať si cenu. Postupom času som sa to naučila. Treba si vedieť ohodnotiť svoju prácu, za ktorou je veľa stráveného času a úsilia. Veľa ľudí mi píše, že im je jedno, koľko to bude stáť. Vedia, že je za tým mnoho práce. Teraz mám napríklad do konca roka úplne plno, objednávky beriem až na rok 2020. No niektorí ľudia radšej počkajú, lebo chcú hračku len odo mňa. To ma vždy veľmi poteší, pretože im viem odporučiť aj iné baby, ktoré pekne háčkujú, napríklad aj podľa mojich návodov a mohli by to mať aj skôr, no oni radšej počkajú. 

Viem, že organizuješ súťaž pre deti, povedz nám o tom viac. 

Ide o súťaž pre materské a základné školy na Slovensku a v Čechách, aktuálne organizujem tretí ročník. Deti v škôlke a v škole na výtvarnej výchove kreslia svoje vysnívané hračky. Potom mi ich pani učiteľky pošlú. Zväčša príde od 300 do 500 obrázkov. Z nich porota, teda ja a moje decká (smiech), vyberieme po desať obrázkov v dvoch kategóriách – materská škola a základná škola. Síce mám naplánovaných desať, no to číslo je orientačné. Minulý rok prišlo mnoho krásnych obrázkov, nevedeli sme sa rozhodnúť, tak sme do každej kategórie dali po 15 kresieb. No a potom ľudia na Facebooku hlasujú a ktoré dva obrázky majú najviac lajkov, tie vyhrajú a uháčkujem ich. 

Na ktorú hračku si najviac hrdá? 

Určite na spomínaný akordeón, to bola najväčšia piplačka, plus vymyslieť techniku, aby sa dal naťahovať. Náročná práca boli aj veľké sovy, jednu mám na schodoch. Kuko bol tiež ťažký, na výšku mal okolo 80 až 85 centimetrov. Spravila som len jedného a predal sa, ale chystám sa spraviť ďalšieho, lebo ho ľudia pýtajú. No a potom samozrejme kresby, ktoré prídu, to je tiež niekedy poriadna výzva.

Trochu mimo témy, ale keď sme pri sovách, všimla som si, že ich tu máš mnoho, háčkované, keramické, drevené, sovy ako dekorácie, na taškách… Zbieraš ich?

(smiech). Máš pravdu, sov je tu mnoho. Prvú som dostala od manžela, teda vtedy ešte priateľa. Bola to taká veľká drevená sova, do dnes ju mám. Mala som len túto jednu jedinú a ani neviem ako, prišli ďalšie. Každý sa ma pýtal: „ty zbieraš sovy?“ a bez ohľadu na odpoveď mi ich nosil. A nejako sa to nazbieralo do toho štádia, že ich tu mám všade. 

K háčkovaniu vedie aj svoje deti. Korytnačka a hrkálka - výtvory syna Marka. 

Späť k háčkovaniu, aj si zanadávaš, keď to občas nejde? 

Nie, nie, ja som pokojná povaha. Keď to nejde na prvý šup, vypáram, ale aj to málokedy. Radšej odložím do krabice s kreatívnym „odpadom“. Mám takú priehradku, kde odkladám nevydarené veci, kadejaké oči, ruky, nohy… Občas spravím súťaž – upletiem a uháčkujem niečo z tohto „odpadu“. Poskladám kadejaké čudo a niekto ho vyhrá a teší sa. 

Vedieš k háčkovaniu aj svoje deti?

Háčkovať skúšali všetky, okrem najmladšej, teda druhej najmladšej Karličky, ktorá má len päť rokov. No aj tá pred nedávnom skúšala uháčkovať retiazku a celkom jej to išlo. Ďalšia dcéra Laurika, tá z dvojičiek, nemá na háčkovanie trpezlivosť a ani ju to nebaví. No synovia sa celkom chytili. Najstarší Nino vie uháčkovať kadečo, ale moc ho to neberie. Najviac sa v tom našiel 10-ročný Marko, veľmi ho to baví a snaží sa. Uháčkoval korytnačku, ceruzku, ozdoby na vianočný stromček pre babku a dedka a aj hrkálku pre malú Olíviu, keď bola ešte v brušku. 

Dostávajú pod stromček tvoje deti háčkované hračky?

(smiech) Pravdou je, že mojím deťom v poslednom období len sľubujem, pretože nemám kvôli objednávkam čas. Keď mi to je už fakt blbé, tak si ho nájdem a uháčkujem niečo aj pre ne. No pod stromček dostávajú bežné veci, ako ostatné decká, nič extra. 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.