Jojo Tomík – sokoliar, ktorý vyrastal s medveďmi

Viete si predstaviť letnú prechádzku po Bojniciach bez toho, aby ste stretli sokoliara v dobovom kostýme s dravcom na ruke? Asi sotva. Každý deň, každú letnú sezónu už 25 rokov dravce a ich milovníci ukazujú divákom svoje umenie v areáli nad bojnickým zámkom. V tomto čarovnom prostredí sme sa stretli s Jojom Tomíkom, vedúcim sokoliarskej skupiny Aquila, ktorý nám prezradil mnoho zaujímavostí. O tom, že nie všetko je o peniazoch, aj o láske medzi človekom a dravcom a pripravovaných oslavách štvrť storočnice sa dočítate nižšie.

Aký si mal dnes deň?

Deň bol úžasný, ráno sme robili okolo vtáčikov, trošku sme im počistili priestory, prišlo mäso, nabalili sme ho a dali im jesť. Teraz toho chodí trochu viac, tak je s tým aj viac roboty. No a potom som čakal peknú návštevu – vás. 

Ďakujeme. Čo v praxi znamená, že prišlo mäso a bola s tým robota?

Každý dravec konzumuje iné mäso, či už sú to zajace, prepelice, bažanty, kurence, myšky alebo potkany. Nie sme schopní odchovať si toľko potravy, koľko potrebujeme, preto mäso vykupujeme vo väčšom naraz, sú to niekedy až tisícky kusov. Potravu potom pobalíme a namrazíme do mraziakov, ktoré máme v areáli. Takže tomuto sme sa dnes venovali. 

Kto sú to sokoliari z Bojníc? 

Sme skupina, ktorá sa venuje dennodenne dravcom a snažíme sa ich približovať verejnosti. Chceme, aby ľudia, hlavne deti, videli dravce z blízka, mali možnosť dostať sa k nim, keďže človek tieto druhy v prírode zazrie len zďaleka a nemá možnosť vidieť, aké sú krásne, či už je to malý kuvik, myšiarka ušatá, sova obyčajná, veľký výr skalný, orol skalný alebo sokol rároh. Keď prídu diváci, či už k nám do areálu, alebo my ideme niekde na akciu, tak majú možnosť zobrať si dravca na ruku, môžu ho spredu pohladkať, spraviť si s ním fotku na pamiatku. Diváci vidia dravca lietať tesne nad hlavami a majú možnosť dozvedieť sa od nás informácie o tom, ako žijú. 

Ako človek príde k tomu, že si povie: budem sokoliarom? 

Veľa ľudí vidí sokoliarske vystúpenie s dravcami a osloví ich to, takto isto to bolo aj v mojom prípade. Videl som vystupovať zakladateľov našej skupiny Mariána Ondrejmišku a Sláva Kukurugyu ešte v starom amfiteátri v Bojniciach v kúpeľoch, mohol to byť rok ´90 alebo ´92. Veľmi sa mi to ľúbilo, dravce ma tak fascinovali, že som sa tomu začal po čase venovať. Pridal som sa k nim, keď začali budovať amfiteáter nad zámkom. No od malička som mal veľmi blízko k zvieratám. Rodičia odchovávali pre zoologickú záhradu rôzne zvieratá, mali sme doma levy, medvede, tigre, pumu... 

Mali ste doma levy, medvede, pumu?

Áno, bývali sme hore v Bažantnici (lúka nad zámkom, pozn. aut.), obaja rodičia pracovali v zoologickej záhrade, robili ošetrovateľov a odchovy. Keď bolo treba odchovať nejakú šelmu, zobrali ju k nám domov a každé dve – tri hodiny mláďa prikrmovali mliekom vo fľaši. Keď vyrástlo, išlo späť do zoo. Mávali sme doma rôzne druhy zvierat, či už tri medvede naraz, tri levíčatá alebo pumu severoamerickú. Mláďatá sa hrali so všetkým a občas robili šarapatu po dome.

Nebolo to nebezpečné?

Mláďatá nie sú nebezpečné. Zvieratá všeobecne sú skôr plaché, samé od seba neútočia a človeku neublížia. Keď ich niekto vystraší, tak pokiaľ majú kam, radšej ujdú, akoby mali zaútočiť. 

Koľko dravcov máte aktuálne? 

Musel by som to spočítať, keďže každého jedného musíme mať papierovo zaevidovaného. Zhruba je to 40 dravcov a sov. Nikdy neviem presne, pretože sa to mení, niekedy dravec uletí, niekedy prídu nové, takže je to ťažko stále prerátavať. 

Beriete do opatery aj zranené dravce z prírody?

Je pravda, že nám ľudia často volajú a riešime takého situácie. Buď sa snažíme pomôcť cez telefón, pokiaľ volajú z ďaleka, radíme im, na koho bližšieho sa obrátiť alebo keď sú z okolia, pokiaľ volajú poobede až večer a rehabilitačné centrum v zoo je už zatvorené, poranené dravce berieme k nám. Vtedy kontaktujeme pracovníka zo životného prostredia, ktorý nám musí potvrdiť, že dravca u nás môžeme mať do druhého dňa a môžeme sa o neho postarať. Na druhý deň ho premiestnime do rehabilitačnej stanice a po uzdravení sa môže vypustiť späť do prírody. 

Popíš nám priebeh cvičenia dravca. 

Dravec v prírode a dravec v rukách sokoliara robí to isté – snaží sa loviť, teda využívame to, že je predátor. Najprv si sokoliar a dravec musia na seba privyknúť. Robíme to spôsobom, že s ním najprv sedíme v tme, postupne sa troška rozvidní, je svetlejšie, dravec si na osobu pomaly privyká. Potom sa s ním ideme niekoľkokrát za deň poprechádzať. Neskôr už obsedí na rukavici a nemá tendenciu báť sa človeka. Nasleduje prechádzka po meste, aby si zvykol na rôzne ruchy, pomedzi to dostáva na rukavici nažrať, prichádzajú prvé preskoky, prílety na rukavicu. Potom nastáva cvičenie lovenia či už koristi alebo jej imitácie. Chceme docieliť, aby sa dravec nebál okolia, aby sa cítil pri sokoliarovi bezpečne. Keď je od vyliahnutia v rukách človeka, vzniká silné puto, kedy sa dravec na sokoliara naviaže, hovorí sa tomu impriting. Keď je dravec na človeka naviazaný, po niekoľkých rokoch sa s ním dokáže napríklad aj rozmnožovať, sokoliar môže ísť za samcom do voliéry, odoberie od neho sperma a vloží ho do samice, takto vznikajú imprinty – umelé odchovy.

Čože?

Keď je dravec na sokoliara naviazaný, naučený a bezprostredne mu verí, chce sa s ním rozmnožovať, vtedy hovoríme, že je impriťák. Sokoliar vchádza niekoľkokrát za deň do voliéry, nosí dravcovi odmeny, umelo od neho zoberie sperma a vloží ho do samice. Tá taktiež musí sokoliarovi absolútne veriť. Sokoliar s ňou predtým napríklad stavia hniezdo, tiež jej nosí potravu, aby u nej vyvolal pud rozmnožovania sa. Takto sa dokážu dravce v rukách človeka rozmnožovať a ohrozené druhy vieme týmto spôsobom zachrániť. 

Prečo sa nerozmnožujú prirodzene? 

Samozrejme,  máme páry, ktoré sa rozmnožujú aj prirodzene. No vo voliére má samica  veľkú prevahu a má tendenciu samca zabiť, samec tam nemá toľko  priestoru, aby unikol alebo sa ubránil ako vo voľnej prírode. 

Kde máte dravce uskladnené? 

Všetky sú celoročne u nás v sokoliarni, v areáli nad zámkom. Akurát kondor mokrovitý, ktorého chováme, má vyhriatu miestnosť, kde teplota nikdy neklesne pod nulu, aby mu neomrzli prsty. 

V posledných rokoch sú letá veľmi teplé, ako dravce znášajú takéto počasie?

Snažíme sa mať kolekciu dravcov, ktoré znášajú dobre aj zimu, aj teplé leto. Dravce, s ktorými účinkujeme počas leta, sú prispôsobené na horúčavy. Najčastejšie používame myšiaky štvorfarebné, tie pochádzajú z Mexika, takže by zvládli aj vyššie teploty. Naopak belane tundrové musíme nechať v chládku a nevystupujeme s nimi, pretože by mohli dostať úpal. 

Areál sokoliarov v Bojniciach. Na začiatku jari zíva prázdnotou, ale v lete počas vystúpení býva plný.

Kde si sa ty naučil sokoliarstvu?

U nás, na domácej scéne v Bojniciach, kde som sa učil naraz od troch skvelých sokoliarov – nebohého Mariána Ondrejmišku, Sláva Kukurugyu a Romana Čajkoviča, od každého som si zobral to najlepšie. Každý, kto sa chce venovať sokoliarstvu, musí si spraviť poľovný lístok, absolvovať ročnú kandidátsku prax u najbližšieho sokoliara a spraviť sokoliarske skúšky. Tak ako väčšina sokoliarov, aj ja som si v minulosti spravil sokoliarsky kurz na lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Už niekoľko rokov chodia mladí sokoliari na prax k nám do Bojníc, najmä zo školy v Štiavnici a zároveň aj skúšam mladých sokoliarov na sokoliarskych skúškach. 

Na facebooku si nedávno zverejnil status o úmrtí dravca Nela a dojemne si opísal jej život u vás. Z tých slov bolo cítiť emócie. 

Keď má človek na starosti niekoľko dravcov, o ktorých sa dennodenne stará, tak ku každému má vzťah. Dravce na seba dokonca dokážu žiarliť, aj oni cítia. Keď sme Nelu mali dva roky, roztrhala ju líška. Mala asi 70 vnútorných aj vonkajších štichov. Keď som s ňou prišiel k veterinárovi, vychádzali jej z hrudného koša vnútornosti. Ale prežila, zvládla to a bola s nami krásnych 11 rokov, až kým nepriletel výr skalný, ktorý ju roztrhal a skoro celú zožral. Približne dva týždne predtým roztrhal labuť v zoo. No o tom je kolobeh života zvierat. Dravec, ktorý je vo voľnej prírode, snaží sa prežiť a tak loví. Ale puto medzi nami a Nelou bolo silné. Pochodila s nami celú Európu, boli sme s ňou napríklad v Taliansku, v Grécku na Zakyntose niekoľkokrát. Keď som na ňu zakričal menom, tak priletela. Každý dravec má k sokoliarovi puto a naopak, aj človek k dravcovi.

Čiže dravce počúvajú na meno?

Aj na meno, ale skôr na pískutie. Napríklad, keď chcem, aby dravec priletel na rukavicu, zapískam raz. Pracujeme aj s intonáciou a dravec podľa toho, ako zapískame, vie, čo sa chystá a čo od neho človek chce. 

Keď dravec uletí, vráti sa späť?

Veľa razy sa nám stane, že dravce uletia, preto majú na nohách upevnené roľničky, ktoré cinkajú a vieme ich na pár metrov dohľadať podľa tohto zvuku. Ak uletí jedinec, ktorý je schopný zalietať väčšie vzdialenosti, dostáva na nohu alebo chvost vysielačku, ktorá funguje na princípe telemetrie a vďaka tomu ho dokážeme dohľadať aj na vzdialenosť 150 kilometrov. Dravec sa však stále posúva z miesta na miesto alebo vyletí do vysokej výšky, preto keď ho chceme nájsť pomocou vysielačky, musíme robiť autom veľké okruhy, aby sme zachytili signál. 

Prežil by domestikovaný dravec vo voľnej prírode? 

Keď uletí v lete počas vystúpenia a nič sa mu nestane, dokáže prežiť pár týždňov až mesiacov, počas ktorých sa vie o seba postarať a uloviť si potravu. Počas zimy by pravdepodobne uhynul, takže sa musíme snažiť dohľadať ho najlepšie behom pár hodín, maximálne dní. 

Dobové kostýmy, ktoré si členovia skupiny vlastnoručne šijú.

Kdesi som čítala, že ste spolupracovali na projekte obnovy dravcov v prírode.

Pred pár rokmi sme mali páru plamienkov driemavých a zoologická záhrada mala program na vypúšťanie týchto krásnych vtákov. Mláďatá, ktoré sa nám aj im podarilo odchovať, sme dávali na povalu, kde sa učili od dospelých plamienok loviť. Keď boli pripravené, vypustili sme ich späť do prírody a podarilo sa nám obnoviť ich populáciu vo voľnej prírode, čo je fakt fantastický pocit. 

Ktoré druhy vtákov sú najvhodnejšie na sokoliarstvo? 

Dravce, napríklad sokoly a jastraby, ktoré sa používajú na lov bažantov a zajacov. Ďalej orly, tie lovia veľké koristi, napríklad líšky alebo srnčie. 

A mačky? Keď sme boli u vás v areáli, bolo ich tam celkom dosť.

Dravce sú špecialisti, špecializujú sa na určitý druh koristi a tie, ktoré máme my v areáli, mačky nelovia, zameriavajú sa na menšie koristi. 

Takže myši tam asi nemáte.

Nie, tie sa k nám boja chodiť. (smiech)

Vieš, ktorý váš dravec je najstarší?

Orol kráľovský Lojzo má už 26 alebo 27 rokov, neviem presne, musel by som pozrieť do papierov. 

Nedávno bolo sokoliarstvo zapísané na Národný zoznam kultúrneho nehmotného dedičstva na Slovensku. Čo to vlastne znamená?

Je to pre nás veľká vec, o ktorú sa sokoliari snažili 12 rokov. Predchádzalo tomu vypisovanie hŕby papierov, v tých sme dokladovali históriu sokoliarstva na našom území, ktorá siaha až do obdobia Veľkej Moravy. Museli sme predkladať fakty. Komisie, ktoré žiadosti posudzujú, nám roky nepriznávali integritu, hovorili, že sokoliarstvo ľudí a komunity nespája. Ale opak je pravdou, dedí sa z generácie na generáciu, starí sokoliari odovzdávajú mladým skúsenosti a vedomosti. Učia ich veci, ktoré nenájdu v knihách – ako si vziať dravca na ruku, ako ho rozlietavať, ako rozoznávať choroby. Keď dravec nie je v poriadku, veľa razy sokoliar už pohľadom zistí, že je chorý, vie, akú liečbu treba nasadiť, či ísť k veterinárovi. Na spomínanom zápise má veľkú zásluhu Slovenský klub sokoliarov, jeho bývalý predseda Anton Moravčík, aj súčasný Alojz Kaššák a taktiež súčasná ministerka kultúry Ľubica Laššáková. Zároveň sa už pracuje na tom, aby bolo v  blízkej dobe sokoliarstvo zapísané na zoznam UNESCO ako kultúrne nehmotné dedičstvo ľudstva aj na Slovensku. Ako prví sa snažili o zápis do UNESCO Arabi. Tí robili veľké sokoliarske stretnutia, ktorých sme sa zúčastnili, či už priamo v Spojených arabských emirátoch alebo blízko Londýna. Mali sme možnosť stretnúť sokoliarov z celého sveta, vymieňali sme si skúseností a videli iné kultúry sokoliarstva.

Keď spomínaš dedenie z generácie na generáciu, máš dve dcéry, často ich s tebou vídať na akciách, vedieš ich k sokoliarstvu?

Áno, s manželkou Jarkou, ktorá ma v mojej činnosti veľmi podporuje, máme dve krásne dcéry – Mišku a Simonku. Od malička s nami chodia na vystúpenia po celej Európe. Mocú sa s nami a je super, že ich to ťahá. Mladšia sa venuje herectvu, divadelníctvu a spevu, má naozaj krásny hlas. Staršiu viac ťahá k tancu. Obe s nami účinkujú na našich kombinovaných vystúpeniach. Ani jedna nemá problém zobrať si dravca na ruku a pracovať s ním. Vidia, že je to súčasť nášho života a akceptujú to. Presne tak, ako my akceptujeme ich koníčky a snažíme sa ich podporovať. Chceme, aby robili, čo ich baví a vzdelávali sa v tom ďalej. Navštevujú SZUŠ Xoana v Prievidzi, ktorá má výnimočný tím učiteľov a robia s deťmi prekrásne projekty. 

Keby si nebol sokoliar, čím by si bol?

Priznám sa, rozmýšľal som nad tým už párkrát. Určite by som pracoval so zvieratami. Asi by som robil v zoologickej záhrade.

Čomu všetkému, okrem sokoliarstva, sa venuje vaša skupina?

Hlavne sa snažíme venovať dravcom a sokoliarstvu. Ale napríklad teraz cez leto ideme už piatu sezónu na Trenčiansky hrad robiť dobový tábor. Návštevníci majú možnosť okrem nášho vystúpenia vidieť dobové stany, môžu si zastrieľať z luku alebo zahádzať si sekerou. Robievame aj ohňové a UV šou, či už na plesoch alebo počas leta v našom areáli. Dokážeme skombinovať rôzne druhy programov, v ktorých sa snažíme o oživovanie kultúrnych a historických tradícií divadelnou formou. 

Ako to, že ti ešte nikdy nezhoreli vlasy? 

Asi s tým ohňom dobre točím, ale čo nie je, môže byť. (smiech)

No viem, že tvoj brat mal pri ohňovke nehodu. 

Je dosť ťažké pracovať s ohňom, keď nie sú ideálne poveternostné podmienky. Keď pri šou zafúka spätne vietor, tak miesto toho, aby fakír vydýchol, sa aj nadýchne a je problém. Toto sa bratovi podarilo, odležal si nehodu v nemocnici, popálil si pľúca a zostali mu na nich čierne fľaky, takže chrleniu ohňa sa už nemôže venovať.

Na vašom webe v sekcii história som našla vetu: dodnes si spomínam, ako nás každý odrádzal, že podobná scéna sa neuživí a že na Slovensku to fungovať nebude. 

Mali pravdu. (smiech) Na Slovensku sa dosť ťažko podniká v každom jednom odvetí, tobôž, keď sa má človek živiť vystúpeniami. V zahraničí je možnosť dostať na rozbeh sokoliarskej alebo šermiarskej scény dotácie, ale u nás si musíme všetko vydrieť sami. Nedá sa z toho žiť luxusne, ale napĺňa nás to, že sa v podstate živíme svojím koníčkom. 

Nebuď skromný, veď tento rok oslavujete 25-te výročie. Pripravujete niečo špeciálne?

Plánujeme 27. apríla 2019 s Oblastnou organizáciou cestovného ruchu Región HORNÁ NITRA – BOJNICE a mestom Bojnice spraviť otvorenie letnej turistickej sezóny a zároveň aj otvorenie 25-tej sezóny sokoliarov Aquila v Bojniciach. V našom areáli pripravujeme pre verejnosť dve sokoliarske vystúpenia zdarma, prvé o 12-tej, druhé o 15-tej. Chceme spraviť sprievod na námestí v kostýmoch a maskách, pravdepodobne sa k nám pridajú aj účinkujúci zo zámku, kde sa bude konať nový festival a možno aj z Národnej ZOO Bojnice a z Mystéria. Sprievod plánujeme o 10-tej. No a večer o 20-tej si dáme fakľový sprievod na námestí a uzavrieme ho ohňovou šou. Tá bude zložená z viacerých ohňoviek, ktoré sme doteraz robili, bude to prierez od orientu cez stredovek až po súčasnosť. Chceme, aby aj domáci, aj návštevníci mali z toho zážitok. Skutočne, je to už 25 rokov, vedieme si vlastnú kroniku, preto chcem poprosiť ľudí, ak majú fotky z našich starých vystúpení, aby sa s nimi podelili a poslali nám ich. Je to krásne obdobie života, počas ktorého som stretol množstvo ľudí, ktorí nám pomáhajú a podporujú nás, za čo som im nesmierne vďačný. Je naozaj neopísateľný pocit, keď po vystúpení za nami príde hosť z hľadiska a povie nám: ako dieťa som bol na vašom vystúpení s rodičmi a prešlo niekoľko rokov a pozrite, dnes sme tu s vlastnými deťmi, prišli sme, aby videli vaše jedinečné umenie. 

Takto sa Jojo popasoval s našou domácou úlohou:

 

text: Paula, foto: Paťa

Nájdete nás aj na facebooku a instagrame.