Foto: Vernisáž výstavy - Roman Turcel - Vyznanie
Vyznanie maliara svojmu mestu. Takto jednoducho vieme názov výstavy prievidzského výtvarníka Romana Turcela vysvetliť už pri letmom pohľade na prezentované diela. O niečo zložitejšou úlohou môže byť dešifrovanie významu jednotlivých obrazov. Spoločným a najsilnejším odkazom všetkých je vyznanie, že veľký kus srdca ich pôvodcu navždy zostáva v srdci horného Ponitria, hoci on sám prednedávnom opustil Slovensko a vydal sa za inšpiráciou do sveta. V tomto čase tvorí v Prahe.
Špecifické odkazy obrazov reflektujú vzťah ich autora k Prievidzi ako mestu s bohatou minulosťou a dynamickou súčasnosťou, ktoré sa navzájom prelínajú a premietajú do jeho dnešného vzhľadu a atmosféry.
Veľmi osobným a mnohoznačným je obraz Audiencia. Oko diváka na ňom okamžite upúta plastika mladej ženy na vrchole pamätníka mieru na Mierovom námestí, ktorá v radostnom geste vystiera ruky v ústrety vytúženej slobode. Prievidžania ju čoskoro po inštalácii v roku 1971 počastovali vlastným názvom "Hurá, tečie teplá voda", na čo vraj jej autor – akademický sochár František Gibala – reagoval s porozumením slovami: "Veľmi sa teším, Prievidžania moju sochu prijali!". Roman Turcel v žene uliatej z bronzu pre zmenu vidí prievidzskú poddanú dvíhajúcu ruky smerom k Bojniciam v nádeji na milosrdnú audienciu u zámockých pánov. Proti nej sa načahujú dve mužské ruky v odmietavom geste, ktoré však možno čítať aj celkom inak. Napríklad ako ruky samotného maliara, ktorý sa, ťahaný neznámymi silami, vzďaluje od milovaného miesta. Okolie centrálneho výjavu značí, že sa nelúči iba s pamätníkom mieru, ale i s rozpačitou bustou generála Milana Rastislava Štefánika, prievidzskými kostolmi, sídliskami a v neposlednom rade s budovou kina Baník – Art pointu, bezpečne rozpoznateľnou podľa grafitov Ľudovíta Štúra a Andyho Warhola.
Na nasledujúcich piatich obrazoch maliar najdôležitejšie objekty kompozície nezobrazuje priamo, ale symbolicky prostredníctvom jeho obľúbeného vyjadrovacieho prostriedku – všade prítomných mužných rúk. Prievidžanom tak ponúka nový pohľad na dobre známe miesta a maskovaním dominatného objektu ich núti k pozornému vnímaniu celého priestoru. Pomník padlým v Slovenskom národnom povstaní na Námestí slobody, od akademického sochára Rudolfa Pribiša, na obraze Druhé podanie nahrádza rukami spojenými do pravého uhla, pričom reliéfnu a sochársku výzdobu monumentu transponuje do ich tetovania. V prípade ďalších troch diel už umelec žiadne pomôcky neponúka. Na obraze Z vyššia. Móc najväčší architektonický skvost Prievidze – neskorobarokový piaristický kostol – zobrazuje pomocou ruky, ktorej ostrý ohyb v zápästí a vzájomná pozícia prstov naznačujú vežu, vstupný portál a okná pamiatky. Ruka sa do obrazu vnára smerom od Bojníc, čo je pripomienkou vybudovania pôvodného piaristického kostola s kláštorom z vôle bojnickej grófky a dôslednej rekatolizátorky Františky Kuenovej-Pálfiovej. Charakteristický polkruhový tvar vzácneho rušňového depa, zachovaného ešte z čias rakúsko-uhorskej monarchie, maliar na obraze Koloseum vyjadruje nie len názvom, ale predovšetkým do oblúka pevne spojenými predpaženými rukami. Jednoznačnú identifikáciu objektu umožňuje nezameniteľná točňa a budova železničnej stanice s vlakom ťahaným parnou lokomotívou. Ľavý horný roh obrazu vypĺňa košatá koruna orecha na dvore všeobecne známeho pohostinstva. Obraz Vo vzduchu na prvý pohľad akoby zobrazoval ruky spojené do tvaru krídel bez ďalšieho zámeru, oko pozornejšieho diváka však na pozadí objaví siluety lietadiel prezrádzajúce, že ide o umelecké znázornenie rýchlo sa rozvíjajúceho prievidzského letiska. Uprostred obrazu Zakotvený v pamäti by zase cezpoľný návštevník zrejme videl ruky späté v modlitbe. Iba miestni vďaka susediacim budovám Priora a známej hudobnej kaviarne pravdepodobne pochopia umelcov zámer. Poloha rúk znázorňuje provu tragicky presláveného zaoceánskeho parníka a jeho prostredíctvom monumentálnu stavbu, ktorá si svojimi rozmermi a osudom od obyvateľov Prievidze vyslúžila rovnaké meno. A hoci sa nekonečnú gigantickú stavbu po desaťročiach nedávno predsa len podarilo zavŕšiť a moderne pomenovať, v pamäti Prievidžanov ešte dlho zostane Titanikom.
Výstavu uzatvára jediný obraz súboru, v ktorom netreba hľadať nijaké skryté odkazy. Dielo 13. znamenie totiž hovorí jasnou rečou: "Ja som ja a toto je môj pohľad na moje mesto, ktorý sa nemusí páčiť každému!"
Ján Vingárik
